Prajem všetkým čitateľom krásny predvianočný večer. Dúfam, že na zajtra už máte všetko nachystané a posledné hodiny pred Štedrým večerom trávite už len balením darčekov a ochutnávaním koláčikov. Rada by som vám dnes ukázala moje recyklované krabičky na darčeky a naučila vás vyrábať ich. Vlastne na tom ani nie je čo sa učiť, je to veľmi ľahké a rýchle. V poslednom čase ma baví zapájať svoju fantáziu a ak je to navyše ekologické, tak mám z výsledku dvojnásobnú radosť. Poďme teda na to :)

Čo budeme na výrobu recyklovanej krabičky potrebovať:

- obal od čokoládok (rolky z toaletného papiera využijeme v druhom článku)

- lepidlo alebo lepiacu pásku

- baliaci papier

- stužky, mašličky či iné drobnosti na ozdobu

- nožnice

1. krok

Uistíme sa, že baliaci papier na krabičke dobre drží a neodlepuje sa na žiadnom mieste. Do pripravenej krabičky vložíme darček.

Zajtra začína posledný týždeň zimného semestra a to neznamená nič iné, než že sa blížia Vianoce. Prvýkrát cítim, že si ich užijem. Prvýkrát chcem spomaliť tento bláznivý čas a vychutnať si ozajstné čaro Vianoc. Prvýkrát si chcem obliecť čiapku Santa Clausa a pustiť si vianočné koledy. Chcem zaliezť do teplej postele s kakaom v sobíkovskej šálke a lievancami na bodkovanom tanieri. Chcem si vychutnať každú sekundu tohto čarovného obdobia. 

Zajtra, pozajtra a popozajtra ma však ešte čakajú posledné zápočty, opravné písomky a tri dni bez poriadneho spánku. Už štvrtý rok po sebe podstúpim tento vysokoškolský chaos zvaný zápočtový týždeň. Ale v stredu, v stredu milí priatelia ma čaká vytúžená cesta domov. Ako každý rok, aj teraz ignorujem všetky predtermíny a utekám domov oddýchnuť si po 13-týždňovom maratóne plnom písania nekonečne nudných poznámok, učenia sa na písomky a prezentovania seminárnych prác. Aspoň na pár týždňov chcem len tak ležať v posteli, pozerať kreslené rozprávky, písať sentimentálne články a púšťať si pomalú tichú hudbu. Dvadsiateho-štvrtého si už tradične pozriem S tebou ma baví svet a budem sa chichotať pri hláške "Matýsek se posral". Oóó áno, toto sú moje tradičné vianočné sviatky :-) 

Tento týždeň už naplno odštartovala škola, začali sme preberať (staro)nové veci a páni inžinieri nás stihli vystrašiť úplnými základmi. Pondelok je pre mňa síce taký pohodový deň, kedy ma čakajú len povinne voliteľné predmety, no od utorka do štvrtka už zarezávam naplno. Ale poďme pekne po poriadku. 

Sú to už dva týždne čo som sa nasťahovala na tento nový internát a musím poklopať, so spolubývajúcou sme si sadli. Jupí! Horšie je to už s tetuškami na vrátnici, ktoré neústupne trvajú na tom, aby sme im pri každom vstupe na internát ukazovali ubytovací preukaz..

Predstavte si ma ako sa rútim s močovým mechúrom veľkým ako slon, cez plece mám prehodenú kabelku, v jednej ruke držím obedár naplnený rezancami z čínskej reštaurácie a z tej druhej mi pomaly ale isto vypadáva šanón, do ktorého si píšem poznámky. Do tohto všetkého mám z kabelky, ktorá sa mi už pomaly zosúva z pleca na zem, vyhrabať spopod fľaše s vodou a jablka peňaženku a v nej mám hľadať zelenú kartičku ozdobenú mojou fotkou, ktorá jediná ma oprávňuje vstúpiť do priestorov internátu. Že cirkus? No a to ste to ešte nevideli naživo! ;-) 

Pondelok som si teda odkrútila na Chove exotických párno a nepárnokopytníkov. Dostala som super tému na seminárku - Domestikácia koní.Opäť jupí! Menej jupí je už ale tá latinčina, ktorú budem musieť znova ovládať a vyzerá to aj na bifľovanie sa  zubných vzorcov. Ironické jupí! Stačilo mi prechádzať si latinčinou a zubnými vzorcami v prvom ročníku na zoologii.. Čo už, nejak bolo, nejak bude. Ako druhý voliteľný predmet som si zvolila Základy výcviku psov s pánom poľovníkom. Zatiaľ sme preberali len históriu výcviku psov, ale bolo to veľmi zaujímavé a som rada, že sa  mi na tento exkluzívny predmet podarilo zapísať. Možno viete, možno nie, ale psov chovám odmala.. V podstate už keď som sa narodila, mali sme doma psy a aj keď nám nejaký umrel, veľmi rýchlo sme mali nového. Sme taká psíčkarská rodina a aj v budúcnosti by som sa chcela venovať chovu psov, už hádam aj na profi úrovni. 

V utorok už začína platiť názov tohto článku - Na začiatku školy, čumíme jak voly. Ešte len otvorím oči a už sa ocitám na pomerne ťažkom predmete a tým je Šľachtenie hospodárskych zvierat. Rodokmene, odhadovanie plemenných hodnôt a zostavovanie pripárovacích plánov. Proste nádhera.. V podstate sa dá povedať, že je to genetika spojená so zootechnikou. Oba predmety mám úspešne za sebou, tak dúfam, že ani Šľachtenie mi nebude robiť problémy.  Na ekonomike poľnohospodárstva sme brali asi najnudnejšiu vec aká môže byť a to opäť raz históriu.. Históriu poľnohospodárstva v starom dobrom Československu. Aspoň že pani inžinierka vyzerá byť fajn pohodová ženská. Po hodinovej obednej prestávke, kedy som do seba stihla dostať jeden rožok so syrom, ma na katedre veterinárskych disciplín čakal  v pitevni na tácke vypitvaný penis jeleňa spolu s celým zvyškom jeho reprodukčnej sústavy. Vedľa neho nevábne ležal penis diviaka a spolu so susediacou rozmnožovacou sústavou bývalej slečny jelenice smrdeli na celú učebňu. Po obede je to vskutku to pravé orechové, na čo by sa chcel každý z nás pozerať. Po troch hodinách pitvania opúšťam cvičenie zo Špeciálnej reprodukcie a idem sa na internát nudiť. 

V stredu ráno - teda dnes - sa budím na hluk, za ktorým sa neskrýva nič iné, len (ne)milá návšteva pána údržbára. Prišiel kočenám odvedľa opraviť dvere - vŕtačka, búchanie a krik, to je presne to, čo túžim pri vstavaní počuť. Čo už, bola som hore, rýchlo som zbalila notebook a utekala na Špeciálnu zoohygienu. Ďalšie trojhodinové cvičenie, trošku zákony, trošku normy pre chov zvierat, trošku sedliackého rozumu. Tomu všetkému ale predchádzal vstupný test, na ktorom si asi väčšina z nás ani neškrtla. Uvidíme čo to bude pri výstupnom teste. Po troch hodinách sa opäť presúvam na internát a oddávam sa prvému jedlu dňa, ktorým bol obed. Hostina sa však nekonala, na izbe mám len červenú papriku a jablko. Ako obed teda volím zelené jabĺčko. Poobede čakám pred AT-03, kde som mala mať Biometriku. Celá v obavách si sadám za počítač a očakávam to najhoršie. Nakoniec som sa so špeciálnym a neznámym softvérom skamarátila už pri prvom pokuse, takže dúfam, že naše vzťahy ostanú aj naďalej korektné. Z cvičenia odchádzam spokojná, že počítač pod mojim vedením nevybuchol a teším sa na druhé jedlo dňa. Utekám na internát, kde zo seba zhodím všetky prebytočné veci a hrniem sa opäť k východu z internátu. Kráčam, kráčam k hypernove, rýchlo nakúpim to najdôležitejšie a cestou späť sa zastavujem pre jedlo v čínskom bistre. Opekané rezance bez mäsa, so sebou zabaliť, platím 1,39€ a bežím naspäť na internát. S čínskymi paličkami šaškujem ako medveď na bicykli v dákom cirkuse, no po pár minútach som celkom zasýtená. Trošku oddychujem, trošku leňoším a o piatej sa vyberám na telesnú výchovu. Po body worku odchádzam mierne sklamaná, keďže máme novú učiteľku a tá to dosť odflákla. Som zvyknutá na trošku akčnejšie cvičenie, takže si to budem musieť vynahradiť domácim cvičením. Dnes už však nie. Dnes už idem spať a budem sa tešiť na zajtrajšie prednášky. Našťastie budú len tri a potom hurá na autobus za mojim drahým. 

Leto je čas dovoleniek , zábavy a bláznovstiev vo vode a ani ja som nezaháľala a čvachtala sa v mori. Kde? V Taliansku! Presnejšie na Benátskej riviére, v časti zvanej Caorle. Táto oblasť sa nachádza zhruba 70km od Benátok a pre Slovákov je zatiaľ menej známa. Spolu s letoviskami Bibione, Lido di Jesolo či Porto Santa Margherita sa aj Caorle pýši krásnou 15 km dlhou piesočnatou plážou, ktorú obmýva teplé Jadranské more. Pokiaľ ste zvyknuté na veľké hotelové komplexy, Caorle bude pre vás príjemnou zmenou.

Hotelíky sú tu malé, ale zato veľmi útulné a príjemné. Podniky si držia rodinného ducha vďaka čomu je aj prístup k návštevníkom osobnejší. Už po dvoch dňoch majiteľ nášho hotela vedel, čo si dáme na pitie k úžasným pokrmom, ktoré pre nás s láskou pripravili skúsení talianski kuchári. Nepoznám nikoho, komu by nechutila talianska kuchyňa a za seba môžem povedať, že počas celého týždňa sa nenašlo jediné jedlo, ktoré by vo mne vyvolalo nepríjemné pocity. Práve naopak. Vychutnávala som si úžasné cestoviny na desiatky spôsobov, krásne upečenú rybu či chuť pre nás exotických mušlí. Všetko to bolo krásne naservírované a teda sa najedlo nielen moje bruško, ale i oči.

Mesto Caorle je zaujímavé nielen pre svoje krásne pláže, ale láka aj typickým talianskym nočným životom. Ak sa prejdete po promenáde počas dňa, je takmer prázdna, no ak tam zavítate po večeri, v dave ľudí pocítite tú pravú taliansku atmosféru. Turisti sú tu najviac zastúpení Nemcami a Rakúšanmi, nechýbajú samozrejme Taliani, Česi a Slováci. Ojedinele narazíte na dovolenkárov z Holandska či Francúzska. O tom, že večer to v Taliansku žije, svedčia aj dlhé rady ľudí čakajúcich na svoje stoly vo vychytených reštauráciách a baroch. A keď už sme pri tých reštauráciách, jedli ste niekedy skutočnú taliansku pizzu? Väčšina z nás je zvyknutá na mnoho rôznych ingrediencií, ktoré dávame na naše pizze. V Taliansku je to však inak. Pizze sú veľké, ale ingrediencie na nich sú skromnejšie. K základným pizziam patria samozrejme Margherita či Prosciutto. Slovákmi obľúbené pizze ako Hawaii sa radia v Taliansku k pizzám špeciálnym. Takisto cena pizze je o niečo vyššia ako u nás. Za základnú pizzu zaplatíte zhruba 7 až 9€, špeciálne pizze stoja 10 a viac eur. Za pivo si v lepšej reštaurácií pýtajú 8,50€, na pláži sme za piccolo pivo (2 dl) platili 3€. Na vyššie ceny sa pripravte samozrejme nielen v reštauráciách, ale i v bežných obchodoch. Keďže Caorle je turistickou oblasťou a väčšinu turistov tvoria Nemci a Rakúšania, ceny sú prispôsobené ich platom.

Vyššie ceny však vynahrádza nádherné okolie, mesto je udržiavané v historickom duchu, je tu mnoho pamiatok, ktoré určite oceníte keď si budete chcieť oddýchnuť od pláže. Nespočetné množstvo hotelov sa predbieha v kvalitných službách a zaujímavom programe. Veľmi príjemné bolo večerné sledovanie tenisových turnajov na pešej zóne či živé koncerty v uličkách tohto krásneho mesta. Ak je vaša duša dobrodruh, určite navštívte lagúnu, ktorá sa tu nachádza. Výlet si môžete urobiť aj do neďalekých Benátok či veľmi pekného mesta Jesolo lido. Tu sa nachádza Tropicarium park, v ktorom môžete vidieť 600 živých zvierat od opičiek cez plazy, hmyz až po tučniaky, žraloky, tulene, korytnačky či ryby. Hrôzostrašné je aj stretnutie s Godzillou - najväčším nílskym krokodílom na svete. Strach naháňa svojou dĺžkou 5 metrov a váhou cez 800kg, o veľkých zuboch ani nehovoriac. Trochu menej som sa bála obrovských pytónov, ktoré za sklom vlastne vyzerali celkom milo. Veľmi zaujímavá je aj výstava Abissi Alien world. Exkluzívnym zážitkom pre vás iste bude motýlia záhrada, v ktorej môžete naživo vidieť ako sa motýle liahnu, kŕmia a tiež ich prvé pokusy o let. Podobnou atrakciou je ďalší park s názvom Sealife aquarium, ktorý sa takisto nachádza v meste Lido di Jesolo.

Čo by to ale bolo za dovolenku bez poriadneho bláznenia? V samotnom meste Caorle môžete navštíviť akvapark, ktorý sa nazýva Aquafollie. V Benátkach sa určite zastavte v Aqualandii a ak sa vám to máli a ste naozaj človek, ktorý hľadá adrenalín a skvelé zážitky, vašou povinnou zastávkou by mal byť Gardaland resort.

Povinný by mal byť aj výlet do Benátok, mesta známeho na celom svete. Benátky vás ohúria krásnymi úzkymi uličkami a jedinečnými vodnými kanálmi, po ktorých neustále premávajú gondoly. Majitelia gondol ukazujú svoje postavenie výzdobou svojich lodičiek. Čím zdobenejšia gondola, tým vyššiu úroveň má samotný gondolista a jeho rodina.

Vrátim sa späť do Caorle. Mala som tú možnosť bývať v jednom z posledných hotelíkov, čo som ocenila najmä v noci, keďže som sa občas chcela poriadne vyspať. Navyše sa tento hotelík nachádzal zhruba v strede dlhej pláže, takže som mala blízko do centra mesta, ale i ku krásnemu mólu, kde už od rána vysedávali rybári a predbiehali sa, kto z nich získa krajší úlovok. Na moje prekvapenie sa okolo móla schádzali aj kŕdle labutí, čo tomuto miestu dodávalo ešte romantickejšiu atmosféru.

Pokiaľ sa bojíte, že menší hotel znamená menšie pohodlie, ste na omyle. Hotelíky ponúkajú všetko potrebné a mnohé z nich sú priamo na súkromnej pláži. Tešiť sa teda môžete na čisté a upravené prostredie. Pri prihlasovaní na hotel sme obdržali číslo našich lehátok a slnečníkov na pláži. Na jednu izbu pripadajú dve lehátka a jeden slnečník, ktoré sú v cene pobytu. Chytrý spôsob pridelenia lehátok podľa čísiel zaistí, že vám vaše lehátko nikto neobsadí a teda sa nemusíte stresovať s hľadaním voľného miesta na pláži. Horúci piesok je krásne čistý a na brehu mora sa môžete baviť hľadaním mušličiek. Tých je tu veľká hromada, takže o suveníry z dovolenky máte postarané za pár minút. Voda v mori je čistá a bez rias, sem-tam sa objavia rybičky či malé kraby na brehu.

My sme si užívali pobyt na západnej pláži, no okrem nej sa v Caorle nachádza ešte aj východná pláž, na ktorej stojí malý kostolík. Ten je turistami veľmi vyhľadávaný, ponúka tiež veľmi pekný výhľad na toto malebné mestečko. Okolie kostola je takisto pekne udržiavané, nikde žiadne odpadky ani žuvačky na chodníkoch. Na to sú Taliani hákliví, každých pár metrov vás upozorňuje maľba na chodníku, aby ste udržiavali čistotu.

Na záver vás poteším milou fotkou z obchodíku so sochami a inými dekoráciami. Nachádza sa zhruba v polovici pešej zóny a je naozaj veľký. Za seba môžem povedať, že v ňom mali najkrajšie suveníry, také, ktoré vám urobia skutočnú radosť a nie sú gýčové. Nájdete v ňom vyrezávané sochy z dreva, ale i keramické sovičky či škriatkov a lesné víly. Takisto vám do očí padnú ručne robené doplnky ako sú rozkošné peňaženky a púzdra na foťák či okuliare a zaujme vás aj ponuka voňavých mydiel či vonných tyčiniek. Môj obdiv si zaslúžili aj krásne dekoračné vankúšiky.

Celú dovolenku som si užila a hoci trvala len týždeň, bola to veľmi príjemná skúsenosť. Talianska kultúra je iná ako naša, Taliani sa radi bavia dlho do noci a sú s každým kamaráti. Jedia iné jedlá, počúvajú inú hudbu, žijú v iných domoch a poobede si vychutnávajú siestu. Ich život je príjemný a určite plný zážitkov, ktoré im môžeme len závidieť.

Som rada, že sa vám po týždni môžem opäť venovať. Uplynulé dni som trávila s priateľom a kamarátmi v jednej veľmi milej dedinke bez mobilného signálu, bez internetu a bez telky. Prosto len my a príroda. A viete čo? Bolo to skvelé. Prvý deň sme sa stihli zabaviť pri vodnej fajke a fľaši hrušky, ale potom sme tento druh zábavy vymenili za ozajstnú dedinu. Chlapci si podvečer išli zahrať futbal a my s Táňou sme len tak klábosili o všetkom možnom. Peťko mi ukázal jeho zvieratá a záhradku, ktorú nadovšetko miluje. Predstavte si ma ako behám medzi morkami a sliepkami, ako zberám uhorky a hnojím papriky, ako spolu kúpeme psa a ako kŕmim prasiatka melónom.

Po všetkej tej robote som sa oddávala leňošeniu na lavičke s mačkou na kolenách. Bolo to veľmi milé a ja som si domov odniesla skvelé zážitky. Ten pocit dobre odvedenej roboty bol na nezaplatenie. Je skvelé chovať vlastné hospodárske zvieratá a pestovať si vlastné ovocie a zeleninu. Chuť je úplne iná ako pri tovare z hypermarketu. Odmala som vyrastala v meste a aj moja babička je z mesta, takže tento dedinský spôsob života mi bol pomerne cudzí. Posledné roky však snívam o tom, že budem žiť v malom domčeku niekde v tichej oblasti pár kilometrov od mesta a budem chovať vlastné zvieratá - kravičku na mlieko a výrobky z neho, sliepky na domáce vajíčka, veľké i malé prasiatka, kone a možno ovečku s kozou. Je to skvelé nebyť závislá na tom, čo sa dovezie do Tesca a aký humus do tých potravín dajú. Dúfam, že raz budeme mať s Peťkom našu malú útulnú farmičku.

Ani sa nepamätám, kedy som naposledy písala o niečom inom ako kozmetike a oblečení. Bude to už pekných pár týždňov. Pravdou však je, že mám s blogom veľké plány, chystám zmeny, chystám spolupráce s firmami, ktoré sa vám iste budú páčiť, mám vymyslené súťaže na celé leto. Ešte predtým však musím stihnúť všetko potrebné pre ukončenie bakalárskeho stupňa štúdia.

Práve dnes som si bola kúpiť prihlášky na inžinierske štúdium, zabehla som k doktorke pre pečiatku, za ktorú si samozrejme vypýtala nemalé peniaze. Našťastie som to všetko stihla a tak mi stačí už len vypísať potrebné kolónky a odniesť prihlášku na študijné oddelenie. Ešte stále neviem, na aké odbory sa chcem prihlásiť. Rozhodujem sa medzi genetickými technológiami v agrobiológii, súčasným manažmentom živočíšnej výroby, špeciálnym chovateľstvom a výživou zvierat. Strašne ma lákajú GTA, genetika ma v druhom ročníku veľmi bavila a rada som sa ju učila, resp. moc som sa ju učiť ani nemusela, lebo som ju zvládala už na hodine. Na druhej strane sa však bojím uplatnenia po dokončení školy. Neviem, skutočne sa neviem rozhodnúť a prihlášku musím poslať najneskôr do 15. mája.

Momentálne by som mala sedieť nad bakalárkou, no namiesto toho sa flákam po internete, píšem s kamošmi na pokeci a facebooku a čítam si e-maily. Ozaj, keď už som pri tých e-mailoch, črtá sa mi skvelá spolupráca s jedným slovenským e-shopom. Nechcem ale nič zakriknúť a  teda vám už viac neprezradím. :)

Nuž, na dnes vás milé dámy musím opustiť a fakt sa poriadne ponoriť do písania bakalárky, keďže vo štvrtok sa mám stretnúť so školiteľom. Teda pôvodne som mala za ním ísť zajtra, ale nestíham a tak som to musela prehodiť. Hádam sa mi dnes podarí všetko potrebné preložiť z angličtiny do latinčiny a ďalšie veci z angličtiny do slovenčiny (to až taký problém nebude).

Moje stále čitateľky vedia, že ma môj priateľ na Silvestra požiadal o ruku (happy). Po zásnubách som dostávala od priateľov z reálneho života i z toho internetového množstvo gratulácií, za čo som sa vám vlastne ešte ani nestihla poďakovať. Takže ĎAKUJEM MNOHOKRÁT!!! Zo zásnub mám samozrejme obrovskú radosť, pretože Peťka naozaj milujem. Je to muž, ktorý mi už ako najlepší kamarát zmenil život. Vďaka nemu som prestala trpieť depresiami - nemyslím depresie, ktoré má každé druhé pubertálne dieťa, myslím tým skutočné depky, ktoré u mňa bohužiaľ prerástli až k niekoľkým pokusom o samovraždu (ale o tom tu teraz nechcem hovoriť, je to príliš osobné).

Peťko je človek, ktorý ma vždy vypočul, ktorému som sa mohla vyplakať na ramene, ktorý bol ochotný urobiť zo seba šaša len aby na mojej tvári videl aspoň náznak úsmevu. Tento človek má na mňa ohromne pozitívny vplyv a vďaka nemu som sa cítila lepšie. 3. februára to budú presne dva roky čo sa poznáme, no a hneď na ďalší deň oslávime naše minivýročie, pretože to zasa bude pol roka čo tvoríme krásny pár. Možno si teraz poviete, že zásnuby po 5 mesiacoch vzťahu sú bláznivé, ale obaja sme cítili, že to chceme urobiť. Poviem pravdu, vedela som, že to príde, len som netušila kedy. S Peťom sme sa o našej spoločnej budúcnosti rozprávali čoraz intenzívnejšie a vedeli sme, že k sebe patríme. Priznám sa, že doteraz som si myslela, že to s tým "keď to bude ten pravý, budeš to cítiť" sú len prázdne kecy, ale ono je to naozaj tak.

Mala som veľa vzťahov, všetky boli vážne, už môj úplne prvý vzťah trval 10 mesiacov, čo je na 14-ročné dieťa dosť dlho. Najdlhší vzťah som mala na strednej škole, ten trval 2 a pol roka. Ja som človek, ktorý sa s niekým nedáva dokopy len preto, že ma fyzicky priťahuje. Pre mňa sú vzťahy veľmi dôležité a vkladám do nich všetko. Nikdy som nepotrebovala užívať si diskotékové flirty, vždy som bola bežec na dlhé trate. A teraz keď mám Peťa cítim, že je to ten pravý. Poznáme sa tak dokonale, že si rozumieme aj bez slov (áno, áno, znie to ako klišé ale ono je to skutočne tak). Peťo je človek, bez ktorého si nedokážem predstaviť život. Nechcem si predstaviť, kde by som bola, keby som nespoznala jeho. Pri všetkých tých mojich depresiách a samovražedných sklonoch by som zrejme bola... veď viete kde. Ďakujem Bohu za to, že mi dovolil spoznať tak úžasného človeka, akým môj partner je. Nikdy v živote ku mne nebol nikto tak pozorný, tak milý, láskavý a nikto mi tak neprejavoval lásku ako on. Jednoducho je to človek, o ktorého vo svojom živote nechcem prísť.

Prejdem ale k samotnej predstave o našej svadbe. Stále sa neviem rozhodnúť, či chcem veľkú svadbu alebo malú svadbu. Viem však, že bude krásna. Obaja milujeme kone a tak by sme ich radi zapojili aj do našej svadby. Už keď sme sa spoznali, doberali sme si jeden druhého ohľadom jazdenia, pretože môj partner sa venuje parkúru a ja som jazdila western. A tak bola jeho prvá prezývka Parkurák a mne zasa prischla Westerňačka. Vy, ktoré sa venujete koňom to iste pochopíte. Rozhodli sme sa s partnerom, že namiesto klasických svadobných figúrok nevesty a ženícha použijeme na našu tortu kone. Našla som obrázok prekrásneho páru koní, z ktorých jeden predstavuje ženícha a druhý nevestu - ma rozkošný vejúci závoj. A aká by mala vlastne byť torta? Obaja milujeme čokoládu, takže čokoládová. Ja mám veľmi rada kvety a preto sa nebránim tomuto námetu aj na torte. Nechcem však, aby bola naša svadba príliš zženštilá. Chcem aby sa páčila aj Peťkovi, pretože je to NÁŠ deň.

Čo sa týka šiat, rozhodne chcem korzetové šaty s veľkou sukňou a jemným vzorom. Z koláže, ktorú som zostavila sa mi najviac páčia šaty v strede v hornom rade a taktiež šaty vpravo hore. Z dolného radu by som si vybrala šaty na ľavej strane. Šaty nemusia byť nejako komplikované, chcem sa v nich cítiť pohodlne. Vlasy chcem mať natočené a zopnuté dohora.  ;-)

K neveste neodmysliteľne patrí aj svadobná kytica. Tú si predstavujem veľmi jednoduchú, vo svetlých farbách. Kytica na prvom obrázku je presne podľa mojich predstáv. Je nežná, ženská, jednoduchá a zároveň pôvabná. Veľmi sa mi páči zakomponovanie čerešňových kvetov do kytice. Konieckoncov aj na šatách, ktoré som označila ako najkrajšie je jemný vzor čerešňových kvetov. Aké romantické :-)

K pozvánkam som sa dostala vlastne len dnes. Síce som už mala nejaké návrhy uložené v počítači, stejne som musela pre tento článok nazbierať viac inšpirácie - vďaka ti Bože za Google. Verte mi, že vybrať pozvánku nie je nič jednoduché. Ako pri všetkom, aj pri pozvánke musí byť zachovaná téma celej svadby. Ako som už spomínala, s partnerom sme sa zhodli na koňoch, no ja sa pohrávam aj s myšlienkou svadby s motívom čerešňových kvetov. Ja proste úplne zbožňujem tú krásnu kombináciu hnedých konárikov a drobných, žensky ružových kvietkov. Nedokážem si predstaviť väčšiu romantiku ako je prechádzka čerešňovým sadom, keď sú všetky stromy v rozkvete. Hádam už len ak by tá prechádzka bola na koňoch ;-)

Ach tá výzdoba. Nezávidím tomu, kto bude organizovať moju svadbu, pretože všetko je to o detailoch. Opäť som do hlavnej úlohy obsadila nekonečné množstvo kvetov a nežných plamienkov horiacich sviečok. Pokiaľ ide o miesto, tak rozhodne chcem aby sa naša svadba a celý jej program odohrávali pod holým nebom. Ja a môj snúbenec totiž milujeme prírodu, vyrástli sme v prírode a aj v budúcnosti chceme byť obklopení prírodou najviac ako to bude možné. Rozhodne nechceme bývať vo veľkom rušnom betónovom meste.

Najviac času mi zabralo vymýšľanie darčekov pre hostí. Predsa len je zvykom obdarovať priateľov nejakou tou maličkosťou a je ťažké vymyslieť niečo, čo by sa páčilo všetkým. Tu sú moje skromné nápady k jednotlivým témam svadby.

Ako si tak spätne prezerám čo píšem, mám pocit, že celú svadbu mám už vlastne do posledného detailu naplánovanú. Je to zvláštne, pretože som nad tým vlastne až tak veľa neuvažovala. Samozrejme, že jednotlivé body ešte musím prebrať s Peťkom, zistiť čo sa mu páči a čo nie, čo schváli a čo naopak zamietne. Verím však, že ako vo všetkom, aj tentokrát sa zhodneme a svadba sa bude páčiť nám obom. Stačí už len počkať na ten veľký deň D.

Po týždni skúškového si môžem povedať, že som úspešne zdolala 3 skúšky. Ako sa učím? Všelijako. Niečo na Áčka, niečo na Ečka. Posledne to bolo za E, ale je mi to jedno, na červený diplom si zuby nebrúsim. Navyše teraz keď mám sedem skúšok, na ktoré bolo dohromady vypísaných 27 termínov, z ktorých sa 19 termínov prekrýva. A tie zvyšné? Tak tie sú hneď na ďalší deň od inej skúšky. Paráda, čo? O dva dni ma čaká asi najťažšia skúška môjho doterajšieho štúdia na vysokej škole (ak nerátam fyziológiu živočíchov). Neviem či má vôbec zmysel sa učiť. Dnes z tejto skúšky prišla spolubývajúca s "potešujúcou" správou, že ju neurobila. Mám sa teda na čo tešiť. Aspoň že tú včerajšiu som spravila. Ach, idem znova zapichnúť hlavu do učenia, tak mi vo štvrtok poctivo držte palce.