O tom, že ma toto leto čaká inžinierska prax v trvaní niekoľkých týždňov, ste si už mohli prečítať v jednom z minulých článkov. Takisto viete, že časť tejto praxe strávim na ranči pri koňoch a časť absolvujem s kamarátkou na školskej farme v Oponiciach. Dnes vám prinášam zážitky a pár fotiek z prvých troch dní na ranči. Už v prvý deň som na ranči ostala až takmer do siedmej večera. Práce okolo koní je ozaj veľa. Ak nerátam každodenné čistenie koní, vyhnojovanie boxov, kŕmenie, presun koní do a z výbehov, čistenie stajne a samozrejme jazdenie, stále je na ranči čo robiť.

zdroj

Práve v štartovací deň mojej praxe pán majiteľ s traktorom bránil vonkajšiu jazdiareň a bolo treba pozbierať všetky kamene, aby si kone pri jazdení neublížili a aby sa predišlo zraneniu jazdcov pri páde. Samozrejme táto niekoľkohodinová práca vyšla na mňa, takže už v prvý deň som si prestala cítiť chrbát a nohy. Niekoľko hodín strávených v predklone na slnku, nekonečné vynášanie fúriku plného kameňov a k tomu nedostatok jedla na mne zanechal značné stopy. Po vyzbieraní kameňov z vonkajšej jazdiarne som šla umývať koňom žľaby a napájačky a popri tom som vyčistila boxy. Všetkým ma previedla veľmi milá pani manželka pána majiteľa. Ale ani ona nezaháľala a celý deň trénovala deti i dospelých v jazdení. Bola som prekvapená koľko ľudí navštevuje ich jazdeckú školu a chvíľami som v tých horúčavách aj ľutovala kone,  ktoré museli jazdiť aj keď vonku to bolo na umretie. Zvyšok dňa som ešte pomohla s bežnými úkonmi na ranči, vyčistila som Dajmonda, vyhnojila koňom, ktoré boli v stajni a pred siedmou hodinou večer som sa konečne dostala domov. Hlava mi išla vybuchnúť, mala som teplotu (pravdepodobne úpal) a lieky nezaberali ani vo väčších dávkach. Celé telo ma bolelo, nevládala som sa ani pohnúť. 

Jeden z dvoch výbehov

Vonkajšia jazdiareň

Našťastie na druhé ráno som nemala problém vstať a od piatej rána som už bola opäť na nohách. O ôsmej som prišla na ranč a môj deň sa začal čistením vnútornej jazdeckej haly. Opäť popoluškovská práca a síce zbieranie papierikov v hale. Zase som sa asi dve hodinky v jednom kuse zohýnala a môj chrbát dostal poriadne zabrať. Deň pokračoval štandardne čistením, zametaním stajne, vyhnojovaním boxov atď.. Hoci som domov prišla o čosi skôr ako v stredu, stále som bola zrelá na umretie. Jedinou nádejou bol nočný spánok a vedomie, že do rána tá bolesť prejde. Na piatok som sa tešila hlavne preto, že po ňom nasledoval voľný víkend. Na ranč som prišla síce o pol hodiny neskôr ako zvyčajne, no zato som opäť ostala až do večera. Posledný pracovný deň ma čakalo čistenie asi 6 sediel, zranenému Quidovi prišiel pán veterinár urobiť röntgen, čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Zatiaľ som nemala možnosť byť pri vyšetrení koňa a vlastne som röntgen nezažila ani sama na sebe. Bol to veľmi poučný moment, videla som prenosný prístroj na röntgenovanie, takisto sme si hneď  s veterinárom prezreli snímky a našťastie to s Quidom nevyzerá až tak zle, ako sme sa obávali. Dúfam, že cez víkend nenastali žiadne komplikácie a keď v pondelok prídem na ranč, bude všetko po starom. Najviac som sa zamilovala do Taurosa a krásnej Celeste. Tauros je nádherný vysokánsky westernový kôň, veľmi milý, kľudný a poslušný. Celeste je zasa pokojná, miestami až flegmatická kobyla hnedáka. Chudinka vždy v boxe smutne stojí, aby počas najväčších horúčav netrpela vonku, hoci omnoho radšej by sa šantila s kamarátmi vo výbehu. Páči sa mi, že kone idú do výbehov každé ráno a sú tam celý deň. Samozrejme nechýba im prístrešok a prístup k vode. Výbehy sú krásne veľké a kone sa nemusia spolu tlačiť na malom priestore. Väčšina koní je súkromná a majitelia za nimi prichádzajú zväčša popoludní, kedy ich berú z výbehov naspäť do stajne a po čistení idú s nimi jazdiť buď do haly alebo do vonkajšej jazdiarne. Niektoré kone sa dostanú aj na prechádzku do prírody, čo ich vytrhne zo zabehnutého stereotypu. Ach, ako rada by som si znova sadla na koňa.. Škoda, že popri všetkej tej práci na to akosi neostáva čas.. :-)

Pri pondelkovom článku Mims Lady som sa bez zábran ponorila do vlastných myšlienok a ako to už býva v takých momentoch zvykom, doľahla na mňa akási ťažoba a nastal ten moment, kedy potrebujete niektoré veci jednoducho dostať zo seba. Všetko je teraz akési čudné nielen čo sa týka súkromného života, ale predovšetkým čo sa týka blogu. Keď si len pomyslím, že ešte pred mesiacom keď som sa pripravovala na poslednú skúšku, mi hlavou bežalo nekonečné množstvo nápadov čo s blogom urobím v lete, ako ho vezmem do parády a ako ho vyčančám, ako svedomito budem pripravovať všetky články a ako si dám predsavzatie robiť lepšie, krajšie a zaujímavejšie fotografie! Ako konečne napíšem recenzie na produkty, ktoré testujem už niekoľko týždňov a ktoré ma sprevádzajú každodenným životom.. Ach, všetky tie plány na leto sa akosi vytratili už pár dní po začatí prázdnin. Človek si najskôr potrebuje poriadne oddýchnuť od školy, od internátu, od ľudí, od skúšok, od večného cestovania z Nitry na východ a opačne... A zrazu je človek tak unudený až mu to berie poslednú psychickú energiu čokoľvek urobiť.. Je to blúdny kruh, do ktorého z času na čas zablúdim.

V stredu som navyše začala chodiť na prax, o ktorej som vám písala v minulom článku. Praxujem na ranči Pohoda, ktorý je len pár kilometrov od môjho bydliska. So vstávaním problém nemám, hoci za normálnych okolností by ma o piatej ráno nedonútil vstať ani masový vrah.. Horšie to však je, keď sa po celodennej práci vrátim konečne domov. Už druhý deň som vyzerala presne ako tí dvaja z novej reklamy na matrace Ikea. Doslova! Zvalila som sa na gauč a niekoľko hodín som sa nepohla. Jediné šťastie, že človek dýcha akosi automaticky. Ak by som sa mala sústrediť ešte na to, tak už nie som medzi živými. V piatok som na prax odchádzala s tým, že budem odpočítavať každú minútu kým budem môcť ísť opäť domov. Vidina voľného víkendu bola tak silnou motiváciou. Ale musím sa priznať, že som si dávala s prácou načas. Vykúpením pre mňa bolo, keď prišiel ujo veterinár a ja som mohla na chvíľu len tak sedieť na lavičke a nič nerobiť. Pred odchodom sme ešte poriadne osprchovali jednu bielu kobylu a víkend sa mohol začať. 

Ani si neviete predstaviť, ako dobre mi padlo to ticho ráno o piatej, keď mi nezvonil budík. Síce som v posteli bola už o pol desiatej (zvyčajne idem spať o 3-4 ráno!), ale aj tak som si pospala pekných 12 hodín. Dnes ráno som sa dokonca zmohla aj na normálne raňajky, po troch dňoch som konečne videla na tanieri niečo iné ako ovocie a možno práve to mi dodalo energiu sadnúť si za počítač a pustiť sa do blogovania. Som toho názoru, že mnoho blogerov si vytvorí akúsi dennú rutinu čo sa týka blogu. Tak napríklad ja ráno zapnem počítač, kým sa naštartuje idem sa umyť a urobiť si raňajky. Tie obvykle zhltnem pri jednej časti The big bang theory (všetky časti som videla už najmenej 20-krát) a potom si čítam e-maily. Najprv súkromný mail, ktorý používam prevažne na komunikáciu s rodinou, a potom aj blogový e-mail, na ktorý si nechávam posielať správy o nových videách mojich obľúbených youtuberov, kopu newslettrov rôznych e-shopov a samozrejme ho používam pre komunikáciu s vami, prípadne s firmami. Po prečítaní e-mailov sa dostávam k otvoreniu služby Blogger a súčasne v druhom okne zapínam môj blog. Skontrolujem či pribudli nejaké nové komentáre a ak áno, čítam a odpisujem vám ešte niekoľko minút. Pri dnešnom prechádzaní blogu som zistila, že to pekné premenlivé záhlavie, s ktorým som sa pred mesiacom niekoľko hodín natrápila, je zrazu fuč! Proste prestalo fungovať. Pri jeho tvorbe som použila jednu zahraničnú stránku, ktorá takéto animácie robí, no nikde som si nevšimla, žeby šlo len o dočasnú verziu prezentácie na dobu 30 dní! Keby som to vedela, tak mi môžte veriť, že toľko hodín by som nad každým detailom nepresedela ani omylom!!!! Asi si dokážete predstaviť aká naštvaná som bola, keď som dnes zistila, že musím opäť upravovať dizajn a vymýšľať niečo nové. Vlastne práve kvôli tomu som musela odložiť článok, ktorý som dnes mala v pláne písať a o ktorom som sa ešte ráno s Donny bavila na facebooku. 

Ale ok, ja už som tak nejako zvyknutá, že v mojom živote je veľmi ťažké niečo naplánovať, lebo všetko okolo mňa sa mení doslova v priebehu sekundy. V poriadku, pustila som sa teda do výroby nového designu. Stále je pre mňa veľkým problémom navrhnúť a zhotoviť design pre Blogspot, pretože som bola dlhé roky zvyknutá na v podstate neobmedzené možnosti na doméne Blog.cz. V tomto vidím obrovitánsku nevýhodu Blogspotu, skrátka je blogger veľmi limitovaný a obmedzovaný z pohľadu tvorby designu a to je pre mňa strašne frustrujúce. Jasné, nebavím sa teraz o počítačových mágoch a ľuďoch, ktorí majú schopnosť ovládať HTML stránok v malíčku. Myslím ľudí laikov, presne ako som ja.. Obyčajný človek, ktorý nikdy neštudoval webový dizajn, jeho tvorbu a už vôbec nie celé to nastavovanie. A pravdupovediac vlastne ani nemám čas a ani chuť niekoľko hodín tráviť skúmaním toho, čo spraví každé jedno kliknutie v Blogspote. Nuž, ale keď už ma k tomu život dokopal, prišiel opäť čas na zmenu. Keďže je leto, rozhodla som sa zvoliť výrazné veselé farby, ktoré blog poriadne oživia. Nejako to ku mne skrátka patrí. Siahla som po klasickej dievčenskej farbe - ružovej, ktorá sa mi páči hlavne v kombinácii s fialovou. Myslím, že blog nabral na veselosti a k letu to jednoducho prirodzene pasuje. Navyše ako som sa vyjadrila aj v diskusii u Mims Lady, jednoduché čierno-biele blogy ma v poslednom čase naozaj ale naozaj nudia.. Mám pocit, že na blogspote sú všetky blogy doslova na jedno kopyto.. Proste ako keby ste vzali čierno-bielu minimalistickú elegantnú šablónu a rad radom ju nastavili na každý druhý blog. Jediné čo sa mení je samozrejme ten veľký čierny názov blogu uprostred... Nechcem nikoho uraziť, každý predsa máme iný vkus a iné názory, ale ja osobne si myslím, že celé je to jedna veľká NUDA!!! Ja chápem, že je to proste trend a všetci chcú mať pekný design, ale na druhú stranu má blog odrážať vás, vašu osobnosť, vašu povahu..  To sú ozaj všetky blogerky vo svojich 20-tich rokoch tak striktne elegantné, bez štipky hravosti a fantázie? A nie je tento svet už tak dosť depresívny aj bez našich/vašich čiernobielych dizajnov bez života? Ja neviem, ale na mňa pôsobí tá čierno-biela elegancia strašne chladno, neosobne, tvrdo.. 

Vlastne som si všimla, že sa tým blogom úplne vyhýbam a hľadám blogerky s podobným zmýšľaním ako je to moje.. Je to asi prirodzené, veď človek predsa nebude pozerať na niečo, čo sa mu nepáči a radšej sa obklopí vecami, ktoré sú mu blízke. Som rada, že ešte stále viem nájsť niekoľko dievčat, ktoré chápu a berú doslovne myšlienku, že blog má byť zábava a radosť..  Že keď človek príde po ťažkom dni domov a potrebuje vidieť aspoň niečo pozitívne, môže si urobiť kávu, sadnúť k počítaču a prečítať si zopár článkov na nejakom veselom blogu. Na mňa osobne farby vplývajú veľmi pozitívne. Nie som typická blogerka - nemám bielu izbu ani biely nábytok, dokonca ani biely notebook, nemám všade dokonalý nemocničný poriadok a poličky mám plné nepotrebných vecí, ku ktorým som si za tie roky vytvorila citový vzťah. Polovicu stolu mám zahltenú bordelom, ktorý nemám kam upratať a moja posteľ je plná psích chlpov, lebo neviem sama spať a tak mi spoločnosť robia moje dve štvornohé kamošky. Nechápte ma zle, minimalizmus, vzdušný priestor a elegancia ako také sa mi páčia a obdivujem ich, ale nedokázala by som v tom žiť ani v reálnom živote, ani na blogu. Skôr či neskôr by ma začali deptať a o to už viac nestojím... Chcem byť jednoducho veselá vždy keď sa to dá a ak to mám dosiahnuť takou prkotinou, ako je farebný blog, tak to urobím.. Majte ma kľudne za blázna, iná už nebudem... Prajem vám veselý deň. :-)

Toto leto pre mňa bude opäť výnimočné a to práve vďaka mojej škole. Nie nebojte, nie som bifľoška a netrávim leto nad skriptami. Skúšky už mám viac než mesiac dokončené a práve toto leto ma čaká povinná prax v rámci inžinierskeho štúdia. Jeden týždeň na školskej farme a dva týždne v podniku podľa vlastného výberu.

Keďže už odmala som v kontakte s koňmi a kone sú moja vášeň a rozhodne by nemali chýbať ani v mojej budúcnosti, rozhodla som sa za cieľovú stanicu mojej študentskej praxe zvoliť ranč neďaleko môjho bydliska. Ranč nesie krásny a pohodový názov - POHODA. Funguje už niekoľko rokov a je to krásne miesto na oddych. V júni sme sa s maminou zúčastnili Prvej prešovskej Steeplechase, ktorá sa konala práve na tomto ranči. Zážitok to bol neskutočný, opäť cítiť silu koní, vnímať ich rýchlosť a pritom ticho obdivovať ich neopísateľnú eleganciu. Každý, kto má alebo aspoň chvíľu mal možnosť pracovať s koňmi zaiste vie, o čom hovorím.

Dva týždne po Steeplechase som sa na ranč vrátila kvôli stretnutiu s majiteľom. Potešil ma skvelou správou, že svoju prax budem môcť absolvovať u neho na ranči a ja sa nesmierne teším. Možno si poviete - beauty blogerka a špinavá práca pri koňoch? Nuž, ešte toho o mne veľa neviete. Prácu so zvieratami milujem a je jedno či sa bavíme o psoch, koňoch alebo opiciach. Pravdou je, že spoločnosť zvierat mi je častokrát omnoho milšia než trávenie času na alkoholových zábavách. Ešte kým som chodila na strednú školu, trávila som každé popoludnie prácou dobrovoľníčky v mestskom útulku. Každodenné vychádzky s útulkáčmi do prírody mi dali úžasný pocit slobody. Ten moment, kedy vypnete hlavu a jediná vaša starosť je, či dnes pôjdete so psíkom do výbehu, alebo sa prejdete okolo rieky. Neskôr, keď som získala dôveru vedúceho útulku, dovolil mi pomáhať so psami aj v budove. Starala som sa o všetkých chlpáčov takmer každý deň, kŕmila som ich, umývala koterce, hrala sa s nimi, vybavovala adopcie a robila registráciu nových venčiarov. Neskôr pribudli aj mačičky a tak som si vytvorila vzťah aj k týmto milým stvoreniam. Zlom nastal v čase, kedy som nastúpila na univerzitu a presťahovala som sa 400 km od domova. Domov som sa vracala na jeden víkend v mesiaci a k útulku sa mi už nepodarilo dostať. 

Na druhú stranu študujem odbor zaoberajúci sa chovom zvierat a teda môj kontakt so živočíšnou ríšou je na dennom poriadku. V škole je strašná zábava, hlavne keď niektorý zo spolužiakov donesie do školy svojho psa, potkana alebo hoci aj malé kuriatko. Na letnú prax na ranči sa náramne teším, pretože to bude niečo iné než sme mali doposiaľ. O pár mesiacov z nás budú inžinieri a ide už ozaj do tuhého. Aj naša prax bude podstatne odbornejšia než doteraz. Dva týždne počas letných prázdnin strávim obklopená koňmi a prvý septembrový týždeň odchádzam s mojou skvelou kamarátkou Veronikou na školskú farmu. Bude to skvelá skúsenosť pracovať po boku úžasných ľudí na ranči. Teším sa o to viac, že spolu s majiteľom ranču zdieľame vášeň pre westernové jazdenie, ktorému som sa kedysi dávno venovala aj ja. Verím, že to s mojou praxou dopadne dobre a odnesiem si z nej mnoho nových poznatkov, pretože ako sa vraví - lepšie je raz vidieť, ako dvakrát čítať či počuť a ja s tým do bodky súhlasím. To, čo vás naučí život a skutočná práca so zvieratami, vám nedá žiadna kniha, dokonca ani vysokoškolské skriptá.