Kamarát v piatok odišiel a keď som po nás doupratovala barák, porobila veci na záhrade a v sobotu sa konečne dostala k počítaču, že niečo zo seba dostanem, ozvali sa mi ďalší priatelia, či nemám chuť na prechádzku. Dlho sme sa nevideli a tak som bez váhania prikývla. Zima-nezima, tma-netma, capla som na tvár nejaké tie šminky a vyrazila do ulíc. Večerná prechádzka mojim mestom mi vždy tak nejak pomôže prevetrať hlavu a roztriediť myšlienky. Sadli sme si do podniku, objednali kofolu a rozoberali všemožné témy. Tešili sa z našich úspechov, podržali sa pri neúspechoch a popriali si lepšiu budúcnosť. Mám rada svojich priateľov, sú strašne fajn. Aj keď sa často nevidíme, stále viem, že pri sebe všetci stojíme a to je to najdôležitejšie. Je to zvláštny pocit uvedomiť si, že mám priateľov, ktorých poznám už desať rokov. Cítim sa tak nejak staro a to mám len smiešnych dvadsaťštyri. Stáva sa to aj vám? Niekedy je to ozaj divné...

Čas od času mávam také tie dni, kedy mi je mizerne, kedy nedokážem vyliezť z postele a kedy za celý deň neurobím vôbec nič. Úzkosť, smútok, strach a desiatky ďalších pocitov sa vo mne hromadia a ja netuším ako ich zdolať. Keď som bola mladšia, všetky takéto pocity som hádzala na papier, písala som básne. Teraz už nedokážem ani to. Ale to nevadí, ja to zase nejako zvládnem a bude fajn. Mám predsa svoj blog a mám tu vás a vy ste tak úžasní, že sa to nedá ani opísať. Každému blogerovi by som priala takýchto čitateľov, ktorí sa veľmi rýchlo stanú priateľmi. Je to omnoho lepšie ako sláva, omnoho lepšie ako nejaké spolupráce, omnoho lepšie ako čokoľvek, čo si dokážete predstaviť. Byť priateľ s niekým, koho ste v živote nevideli, no aj tak je až šialené, ako si dokážete rozumieť. To je asi to najviac, čo vám blog môže dať...