Akoby zázrakom sa mi podarilo vytvoriť si rozvrh hodín len na tri dni - pondelok, utorok a stredu a tak som sa mohla po dvoch týždňoch v Nitre vrátiť domov na východ. Celý štvrtok som v podstate prespala, lebo byť od 7 do 19 v škole dá človeku zabrať, plus ak k tomu prirátam cestu domov, tak sa ani nečudujem, že som bola KO. Ozaj, v piatok som bola vo Vranove nad Topľou, kde som si z útulku adoptovala nechcenú korytnačku, ktorú niekto vyhodil na sídlisku. Asi nikdy nepochopím, ako môže niekto mať dlhé roky domáceho miláčika a potom sa ho bezcitne zbaviť vyhodením na ulicu.

Jedno šťastie, že sa jej ujali dievčatá z útulku a hľadali jej nový domov. Nemohla som ju nechať na pospas osudu, cítila som, že jej musím pomôcť. Pôvodne som jej chcela dať meno Franklin, ale ukázalo sa, že je to asi samička, takže vám dávam možnosť vymyslieť vhodné meno pre korytnačiu slečnu. Inak je veľmi milá a prítulná. Zbožňuje hladkanie po pancieri, upokojuje ju to. A aby som vyvrátila mýtus o tom, že korytnačky sú pomalé a lenivé, tak táto moja "útulkáčka" je rýchlejšia než svetlo. Len čo som ju vypustila na záhrade, rozbehla sa dole lúkou a mala som problém ju chytiť.

Pri pohľade z okna mi je jasné, že leto je už dávno preč. Po štvrtkovej ceste vlakom, v ktorom na mňa 6 hodín fúkala silná klíma, do seba hádžem trikrát denne "céčko" a dúfam, že do týždňa sa vyliečim. Musím, keďže mi od pondelka začína prax a hneď po nej škola. Veru, vo štvrtok som bola na zápise do 3. ročníka. Z pôvodných 120 ľudí, ktorí nastúpili v roku 2010 na môj odbor, sa predvčerom do 3. ročníka zapísala už len necelá štyridsiatka. Predpokladám, že aj v priebehu 3. ročníka budú nejaké "straty na životoch" a k štátniciam nás to dotiahne len nejakých 30 kúskov.


Dúfam, že budem medzi nimi. Ale nechcem myslieť na budúcnosť. Chcem si ešte chvíľu zaspomínať na leto, hoci som väčšinu času trávila nad knihami. Našťastie sa však našli aj chvíle, kedy som vybehla s priateľmi do lesa na opekačku, alebo s rodinou na dovolenku, prípadne s priateľom niekam do prírody či  do podniku. Každý zážitok bol skvelý, pretože som bola s ľuďmi, ktorých mám rada.

Najkrajšie chvíle som ale zažila s mojim najlepším priateľom a úžasným partnerom v jednej osobe. Stihli sme vyšliapať 200 schodov na kostolnú vežu, vyštverať sa na miestnu kalváriu, vypustiť gumené kačičky na slobodu, stratiť sa v lese na Kvašnej vode, zjesť veľa ruských pirôžkov, kuracích bagiet a nejaké tie pizze. V skratke, bolo to úžasné leto plné zábavy, lásky a zážitkov. Ale teraz ma prosím ospravedlňte, idem sa psychicky pripraviť na ďalší semester.

Môj muž je proste blázon bláznivý! V našom meste sa mali konať preteky gumených kačičiek na Toryse - áno, to naozaj! O tejto akcii som samozrejme s nadšením malého dieťaťa informovala môjho drahého, ktorý sa na moje počudovanie z tohto nevinného úletu nás Prešovčanov smial dobré dva dni, až kým... až kým nezatúžil aj on po vlastnej gumenej kačičke, ktorú by mohol "vypustiť na slobodu". Ja síce nie som žiaden džin z Aladinovej čarovnej lampy, ale keď ide o môjho priateľa, splním mu všetko po čom zatúži. A tak sa teda aj stalo. Včera prišiel za mnou na návštevu a ja ako správna priateľka som ho išla počkať na autobusovú stanicu.


Z domu som vyrazila o čosi skôr, aby som ešte stihla odbehnúť do obchodu kúpiť mu tie vytúžené kačičky. Na moje počudovanie v Tescovom oddelení hračiek pre deti sa nenašla ani jedná jediná gumená kačička (s čím sa to tie dnešné deti hrajú???)! Z obchodu som odchádzala značne sklamaná, no našťastie som po ceste mala ešte jeden maličký obchodík so zmiešaným tovarom. Hovorím si "tu majú kadejaké blbosti, určite budú mať aj kačičky". A veru že mali. Šesť farebných gumených kačičiek za necelé 4€ - no nekúp to.

S obrovským úsmevom na tvári a gumenými kačičkami v ruksaku som sa mohla spokojne vybrať na stanicu. Môj muž samozrejme netušil čo na neho chystám a keď som na neho v pivárni vytiahla balíček s gumenými kačičkami, bol od radosti celý bez seba. Na ten šťastný výraz v jeho tvári tak skoro nezabudnem. Ešte šťastnejší bol keď sme dorazili k rieke a dala som mu do rúk jeho hračky. Obaja sme na svoje kačičky perom napísali vyznanie lásky a spolu sme ich hodili do vody.. Radosť a smiech, ktoré nasledovali boli dôkazom toho, že v nás stále driemu malé deti. Na tento úžasný a nevšedný zážitok nikdy nezabudnem. Bolo to krásne, bláznivé a zábavné. A presne kvôli takýmto momentom milujem svojho muža!