Že nie? No tak to buďte radi. Ja také chvíle totižto zažívam rok čo rok pri každom významnejšom sviatku. Hej ja viem, už som si za ten čas mohla zvyknúť, že nič v mojom živote nepripomína rozprávku, ale viete, keď už má človek tých 25 len raz za život, tak dúfa, že to poriadne oslávi. Ale nestalo sa.

Celý čas som čakala, že mi rodina usporiada nejakú peknú oslavu. Nešlo by mi ani o tie darčeky, predsalen žijeme v dobe, kedy si doprajeme pekné veci každý deň a darčeky už z  narodenín nerobia nič výnimočné. Ale chcela som prežiť tento deň s rodinou a možno aj s priateľmi. Vážne som čakala, že to bude super, ach ja naivná hus. Ako keby som nepoznala moju rodinu a mojich priateľov a ešte aj túto dobu. Čo nie je na facebooku, akoby ani nebolo. Vysvetlím...

Pred niekoľkými rokmi som si uvedomila, že facebookové priateľstvá nemajú so skutočným priateľstvom nič spoločné. Ľudia vám poväčšine napíšu, len keď niečo potrebujú. Blahoželajú len zo slušnosti, lebo ich facebook upozornil, že máte sviatok a fotky vám lajkujú len v snahe získať ich od vás späť na ich vlastné príspevky. A tak som si jedného dňa povedala, že nestojím o nejaké vynútené blahoželania a zo svojho účtu som odstránila informáciu o mojich narodeninách a zakázala pridávanie príspevkov na moju nástenku ostatným užívateľom - kto mi chce skutočne úprimne zablahoželať, môže mi predsa poslať súkromnú správu, nie?! Facebook teda absolútne neriešim odkedy som z neho vymazala ďalších vyše 100 kontaktov - presnejšie povedané ďalších 100 ľudí, ktorí mi písali raz ročne, keď im to facebook "prikázal". Neviem, netúžim zbierať priateľov ako pokémonov a predháňať sa s ostatnými, kto ich má viac. Z toho som už vyrástla. Čo ma však mrzí je fakt, že na moje narodeniny si nespomenuli ani moji najbližší priatelia, s ktorými sa poznám roky rokúce a s ktorými som takto pred rokom oslavovala. Ja netvrdím, že som nadčlovek a dokážem si zapamätať narodeniny 100 ľudí, ale aspoň tých 5-10 najbližších priateľov si pamätám a všetkých ostatných mám zapísaných v kalendári. Mňa si však bez pripomienky od facebooku pamätajú presne 4 ľudia. To som ale populárna, čo?!

Ešte aj doma na mňa okrem maminy nikto nemyslel. Aj keď no - ako by ste sa cítili, keby sa vás mamka opýtala, aký vám má upiecť koláč a vy poviete, že akýkoľvek, hlavne nech je bez orechov, lebo na ne máte alergiu a ona síce spraví koláč bez orechov, za to ale kúpi orechovú zmrzlinu a ako darček dostanete Toffifee, ktoré je taktiež s orieškami? Poviem vám, že ten pocit mi vôbec nemusíte závidieť. A takto to je už od mojej puberty. Otec ten ani nevedel ktorá bije a k narodeninám mi zablahoželal o deň neskôr. S obálkou v ruke. Lebo peniaze sú predsa osobnejšie než sa snažiť spoznať vlastné dieťa a zistiť, čo má vôbec rado a čo by ho asi tak potešilo. Aj brat sa mi pri nedeľnej návšteve len tak medzi rečou zdôveril, že moja MENINOVÁ čokoláda ostala uňho doma. Hej, meninová, nevadí, že som mala narodky. Ach jaj, celé zle.

Asi si viete predstaviť, aká depka na mňa doľahla na konci víkendu. Čert ber darčeky, ale že si na mňa nespomenuli ani najbližší kamaráti, s ktorými som minulý rok oslavovala, alebo rodina, to človeka fakt zamrzí a cíti sa ako vyvrheľ aj medzi ľuďmi, ktorí by mali vždy stáť pri ňom.

Narodeniny som mala síce už minulý týždeň, ale pochmúrna nálada u mňa pretrváva doteraz. A viete prečo? Pretože som z takéhoto "oslavovania-neoslavovania" už vôbec nebola prekvapená. Je to každý rok o tom istom, aspoň čo sa rodiny týka. Asi skutočne platí heslo "za dobrotu na žobrotu", inak si neviem vysvetliť to, že ja sa môžem pretrhnúť aby som bola pre každého vždy a za každú cenu k dispozícii, ale akonáhle sa jedná o mňa, tak na Zemi nastane apokalypsa a ja som asi jediná živá bytosť, ktorá to prežila a ostala na svete úplne samá a opustená. Fakt blbý pocit preplakať skoro celú noc na vlastné narodeniny.

Ale nie, nechcem na vás prenášať svoje depky. Len ma to proste dosť zabolelo a potrebovala som sa vypísať zo všetkého, čo mi letí hlavou. Určite mi rozumiete, veď sme všetci len ľudia, všetci chceme aby nás mal niekto rád a aby nás rodina akceptovala a aby sme aspoň ten jediný deň v roku, ktorý patrí  by mal patriť len a len nám, boli šťastný.. Holt niektorým ten pocit šťastia nebol dopriaty.