Dobrý večer, priatelia.

Nikdy som o tom nepísala, nikdy som nemala potrebu rozprávať o mojom súkromí verejne, ale čím ďalej tým viac si uvedomujem, že to možno bola chyba. Možno som sa s vami mala o tieto slová podeliť už skôr a možno by bolo všetko inak, ktovie. Som človek z mäsa a kostí a rovnako ako vy, aj ja mám svoje trápenia. Pred niekoľkými rokmi som mala dokonalý vzťah s dokonalým chlapom, plánovali sme si budúcnosť, tešili sa na spoločné bývanie, mali hromadu spoločných priateľov, skrátka všetko bolo ako má byť...

...až som sa jedno ráno zobudila a ono to bolo preč. Romantická idylka sa v okamihu zmenila na partnerské peklo. Každá prkotina prerástla v hádku, každé jeho slovo ma štvalo viac a viac, čím ďalej tým intenzívnejšie som vnímala jeho nedostatky a uvedomovala si, že človek, ktorý bol dlhé roky mojim najlepším priateľom, sa zrazu zmenil na môjho úhlavného nepriateľa. Už som sa oňho nemohla oprieť, nemohla som mu veriť, nemohla som ho viac milovať. Po rokoch bezchybnej rozprávky som zistila, že to všetko od začiatku bolo iba klamstvo. Že som len nejaká cena útechy, že som voľba číslo dva. Asi si viete predstaviť, že v takom niečom som sa nemohla cítiť dobre a už vôbec som nemohla byť šťastná. Nebudem klamať, bola to pre mňa asi tá najväčšia facka akú som doposiaľ od života dostala. Niet divu, že sa to tak veľmi podpísalo na mojej psychike.

Z dievčaťa, ktoré bolo večne usmievavé, malo desiatky priateľov a stovky kamarátov, sa razom stala osamelá žena. Žena, ktorá plakala každú noc a pýtala sa toho hore prečo práve ona. Prestala som komunikovať s okolím, úplne som sa uzavrela, moja dôvera k ľuďom bola nadobro preč. Veď ako môžte niekomu veriť, keď vás zradí váš najlepší priateľ a muž, ktorého ste si mali brať?! Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, začala som mať silné depresie, celé dni som len spala alebo bezvládne ležala na posteli, nevychádzala som z domu, stránila som sa ľudí. Stala sa zo mňa ľudská troska a po nejakom čase som už nebola schopná zájsť ani do obchodu. Čoraz častejšie sa mi nechcelo ísť do školy, vynechávala som prednášky, každý týždeň som čakala kedy spolubývajúce odídu domov a ja budem mať celú izbu len pre seba. Chcela som mať pokoj, chcela som byť čo najďalej od ľudí. Takto sa to ťahalo zhruba rok až to celé zašlo tak ďaleko, že u mňa prepukla sociálna fóbia.

Sociálna fóbia je stav, kedy máte neskutočné návaly úzkosti, stresu a paniky pri akomkoľvek priamom i nepriamom kontakte s inými ľuďmi. Nejde len o to, že nemáte náladu sa s nikým baviť. Sociálna fóbia má jasné fyzické prejavy. Ani nespočítam koľkokrát mi bolo zle od žalúdka pri pomyslení na to, že musím vyjsť medzi ľudí. Viac ako rok som nebola schopná zájsť sama do obchodu, objednať si donášku jedla, telefonovať či mailovať si s cudzími ľuďmi, ísť len tak s niekým von - proste nemohla som robiť nič, čo človek bežne robí. Mala som neustále pocit, že na mňa všetci zízajú, že ma hodnotia, že na mňa ukazujú prstom a smejú sa mi. Bola som v neskutočnom strese zakaždým, keď som mala vyjsť na verejnosť. Vtedy som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje. Bolo to divné, cítila som sa kvôli tomu mizerne, ale myslela som si, že je to tým rozchodom. Až po nejakej dobe som spoznala niekoľko youtuberok, ktoré mali/majú rovnaké problémy ako ja a od nich som sa dozvedela o čo vlastne ide. Pri sociálnej fóbii je ale jeden veľký problém a síce, že nikto nevie z čoho presne vzniká a ako presne proti nej bojovať. No teda takto - existujú určité cvičenia/tréningy, ktoré pomáhajú s ľahšou formou sociálnej fóbie. V prípade ťažšej formy je to ale už zložitejšie. A ja som na just trpela zrovna tou ťažšou formou. Vlastne stále trpím.

Nie je to tak dávno, čo som nedokázala vyjsť z domu bez doprovodu. Kamkoľvek som išla, musel so mnou niekto ísť už priamo z domu. Keď sme išli von s kamarátmi, museli pre mňa prísť domov. Keď som šla na nákup, tak jedine so spolubývajúcou. Hoci som sa snažila s tým bojovať, dlhé mesiace som sa vôbec nevedela pohnúť z miesta. Dlho mi trvalo prekonať samú seba a pomalými krôčikmi sa vrátiť do normálneho života. Po viac ako roku opäť chodím vonku sama, opäť si zvládnem sama nakúpiť, zvládnem si vybaviť veci na úradoch a dokonca aj s priateľmi sa stretávam omnoho častejšie než predtým. Síce sa mi ešte často stáva, že trpím úzkosťou keď mám ísť na nejaké nové, neznáme miesto, ale už sa mi to párkrát podarilo prekonať.

Najväčší problém mi ale stále robí komunikácia s cudzími ľuďmi. Zakaždým, keď mi volá nejaké neznáme číslo, spanikárim a bojím sa dvihnúť mobil. Mám strach, že nebudem vedieť reagovať, že nepochopím o čo sa jedná, že sa strápnim a budem za totálneho idiota. Nie je to pre mňa ľahké lebo predsalen som už vo veku, kedy potrebujem riešiť hromadu vecí, ktoré za mňa maminka ani ocinko nevybavia. Síce na tom stále nie som tak dobre ako normálny, zdravý človek, ale je to deň po dni lepšie. Ja vlastne ani neviem ako proti tomu bojujem. Niektoré dni sú proste v pohode, iné dni sú zasa katastrofálne. Najhoršie je, že takéto niečo si bežný človek nedokáže ani predstaviť. Okoliu to väčšinou nevysvetlíte, pretože to nepochopí. Ani sa nedivím, veď ja sama nedokážem presne vysvetliť, čo sa to so mnou vlastne deje. Je to zvláštne a popravde až doteraz som o tom takmer nikomu nepovedala. Keď som s niekým mala ísť von, väčšinou som to pol hodinu pred stretnutím zrušila s nejakou pochybnou výhovorkou. A zakaždým to zafungovalo. To ale nebola cesta, ktorou som chcela ísť. Ja som sa chcela pohnúť z miesta. Chcela som sa opäť postaviť na vlastné nohy a žiť život, aký som žila predtým. Hoci na tom stále nie som tak dobre, ako by som chcela byť, aj tých pár malých krôčikov pre mňa predstavuje veľký úspech.

A prečo vám toto všetko po toľkých rokoch píšem? Pretože to, čo sa stalo mne, sa môže stať komukoľvek z vás. A možno sa vám to už deje. Možno máte rovnaké problémy a neviete čo to je. Možno ste z toho zúfalé tak, ako som bola ja. Možno rovnako ako ja neviete nájsť východisko z tohto bludného kruhu. Možno vám nebudem všetkým vedieť pomôcť, ale budem sa zo všetkých síl snažiť vám aspoň dať silu. Nerobte rovnakú chybu ako ja, neduste to v sebe, nenechávajte si to pre seba. Keď sa niekomu zdôveríte, bude pre vás jednoduchšie bojovať s tým. Budete sa mať o koho oprieť a budete mať pri sebe niekoho, kto vás podporí. Ja som si tým prešla sama a vlastne stále si tým prechádzam sama, ale deň za dňom sa to lepší.

V posledných týždňoch som v sebe našla veľa energie a odhodlania zmeniť svoj život. Snažím sa zmeniť svoj pesimistický pohľad na svet, snažím sa uniknúť depresiám a snažím sa opäť naštartovať svoj sociálny život. Prvým krokom pre mňa bolo ukončenie kontaktu s ľuďmi, ktorí ma ťahajú ku dnu. Vymazala som zo svojho života všetkých negatívnych ľudí, pretože negativity mám vo svojom živote dosť aj vďaka sebe samej. Pochopiteľne nie je dobre obklopovať sa ľuďmi, ktorí k vašim vlastným problémom pridajú ešte tie svoje. Treba ich odstrihnúť a zamerať sa na riešenie vlastného života. Treba hľadať motiváciu všade kam sa pozriete. Mne osobne veľmi pomohlo nájsť si nové hobby. Začala som sa zaujímať o zdravší spôsob života, kúpila som si knihy o zdravom stravovaní, o domácej kozmetike, začala som si vyrábať domácu kozmetiku, pustila som sa do čítania blogov a článkov o ekologickom žití a hlavne som si našla množstvo inšpiratívnych článkov so skvelými tipmi na lepší život. A taktiež som sa rozhodla, že sa s vami chcem deliť o moje vlastné tipy a rady ako zmeniť svoj život, ako zmeniť seba a ako byť šťastnejší, takže sa na mojom blogu začnú objavovať nejaké tie motivačné články. Zistila som, že ma baví motivovať aj ostatných, že mi to dáva pocit istoty a kontroly nad svojim životom a  práve to je tá vec, ktorá mi za posledné roky najviac chýbala. Viete, celé tie roky som nemala silu s tým niečo robiť, cítila som, že som odpísaná, že už sa to nikdy nezlepší. Ale našťastie sa to začalo zlepšovať a ja opäť nachádzam svoje staré JA. To JA, ktoré miluje život a ľudí okolo seba. Našla som svoje stratené JA, ktoré je odhodlané vybudovať si lepší a krajší svet a ten pocit je na nezaplatenie. A práve to je ten dôvod, prečo som sa rozhodla podeliť sa s vami o môj príbeh - pretože chcem, aby ste aj vy našli to svoje zabudnuté JA, ktoré vás bude hnať stále vpred...

Zdravím vás, moje milé :-)

Už vo včerajšom článku som sa pozastavovala nad tým, ako sa zmenili medziľudské vzťahy, ako sa z priateľstiev vytráca záujem a ako sa svet stáva povrchnejším. No a dnes sa opäť na chvíľu zamyslím nad tým, kam sa doba posunula. Nerobím si žiadne ilúzie o 21. storočí, no ľudské ego ma asi nikdy neprestane prekvapovať.

Nemusím byť slniečkár aby som bola k ľuďom čo najmilšia, samozrejme pokiaľ to situácia dovoľuje. Zároveň tiež nie som tak naivná aby som si myslela, že všetci všetkých zbožňujú a svet je vlastne len jedna veľká ružová cukrová vata. Povedala by som, že som z takýchto predstáv už dávno vyrástla, ale vlastne viete čo? Ja som nikdy v takýchto detinských predstavách nežila. Faktom je, že ja nemusím úplne všetkých a takisto oni nemusia mňa. Taký je život, každý má právo voľby. Ak mi niekto nesedí, tak sa snažím vyhnúť vzájomnej interakcii a ak s inak nedá, tak som aspoň natoľko zdvorilá, aby som sa ho mojim nezáujmom nijako nedotkla. Lebo predsa každý sme nejaký. Sama nie som dokonalá, tak prečo by mali byť ostatní?

Čo si však všímam v posledných rokoch je trend neustále všetkých súdiť - tento je príliš malý, táto zase príliš veľká, ten by mal viac cvičiť a hentá by zasa nemala jesť toľko zmrzliny. Čo na tom, že povahovo sú to všetko dobrí ľudia? Veď už dávno ide len a len o vzhľad. Nie si dosť chudý, dosť vysoký, dosť vlasatý, dosť zubatý, no tak sa proste schovaj do kúta a neobťažuj nás!

Nie, to nie sú moje názory, takto svet mladých proste funguje. Už od puberty sa väčšina z nás trápi tým, že nezapadá. Robíme všetko pre to, aby sme splnili akýsi pomyselný štandard dokonalej ľudskej bytosti. Lenže kto udáva tento štandard? Kto diktuje, ktorý človek má hodnotu a ktorý by sa mal v tom horšom prípade odstreliť a v tom lepšom aspoň nevychádzať medzi ľudí? Sú to časopisy, média, sociálne siete? Možno. Lenže aj za tými stojíme opäť len a len MY.

Nie je to smutné? Nie je smutné, že si človeka nevšimneme pokiaľ nemá miery 90-60-90? Nie je smutné, že chlap musí mať veľké auto a kopec prachov, aby sme ho považovali za muža? Nie je smutné, že ženy sú kurvy ale chlapi hrdinovia?

Neviem ako vy, no ja sa snažím ľudí deliť na dobrých a na zlých. Tých zlých si držím od tela, tých dobrých sa snažím spoznať a niečo sa od nich naučiť. Nemyslím si, že život každého človeka má rovnakú cenu - život masového vraha určite nebudem velebiť len preto, že je z rovnakého mäsa a kostí ako ja, pre mňa taký človek nikdy nebude mať miesto v tejto spoločnosti. Ale rozhodne nepôjdem a neukameňujem Aničku od susedov za to, že má kratšie vlasy a menšie prsia ako ja. Zase odtiaľ-potiaľ vážení!

Ako si vôbec môže niekto dovoliť zhadzovať vás len preto, že nespĺňate jeho predstavu dokonalého fyzického tela? Ako na vás niekto môže ukazovať prstom kvôli tomu, že nenosíte trendové handry a v ruke nedržíte iPhone za 15tisíc? Nie som si vedomá toho, že by mňa osobne niečím obmedzoval vzhľad ostatných. Jasné, nemusí sa mi páčiť, že je niekto extra chudý a iný zasa extra obézny, môžem slobodne vyjadriť svoj názor, ale určite ho kvôli tomu nepôjdem urážať a vštepovať mu tým pocit menejcennosti. Viete, ono je rozdiel niekomu poradiť v záujme jeho zdravia a fyzickej či psychickej pohody a je rozdiel niekoho šikanovať, vysmievať sa mu a robiť z neho niečo menej.

To skutočne nikomu nevadí, že mladé dievčatá končia na psychiatrii? To vážne nikomu neprekáža, že sa čím ďalej tým viac bojíme byť sami sebou? Lebo čo ak... čo ak niekde za rohom striehne módna polícia, uznávaná beauty blogerka alebo snáď samotná kráľovná Alžbeta... Strácame šťastie kvôli malichernostiam, divíme sa, že 20-roční ľudia trpia depresiami, že sa pubertiaci režú žiletkou, že si v 18tich niekto siahne na život. A pritom si za to môžme sami.

Skúsme nabudúce menej súdiť pohľadom a viac sa snažiť toho druhého spoznať zvnútra, pretože ani krásna tvár nenahradí ohavnú osobnosť... Z osobnej skúsenosti viem, že si omnoho radšej nechám poradiť (a tiež prijmem kritiku) od niekoho, kto o mňa prejavil naozajstný záujem (kamarátsky/romantický - na tom až tak nezáleží), než od niekoho, kto prišiel, videl, urazil ma a šel zase o dům dál....

Ono je to síce pekné, že mi z každej strany niekto tlačí do hlavy aká mám byť, ako mám vyzerať a ako sa mám správať, ale pochopte už konečne, že ja som ja. Teraz som takáto a väčšina z vás ani netuší prečo je to tak. V prvom rade sa chcem a musím naučiť milovať samú seba bez ohľadu na názory ostatných. Neospravedlňujem tým nadváhu, sociálnu fóbiu či depresie, ktoré mám, proste sa len snažím nájsť spôsob ako žiť a nezblázniť sa. Lebo to je ten prvý krok, ktorý každý z nás "menej dokonalých" musí urobiť skôr, než začne makať na svojej premene. Musíme sa chcieť zmeniť pre seba, nie pre svoje okolie. A na to aby sme pre seba chceli to najlepšie, sa najprv musíme naučiť mať radi. Len ono to nie vždy je také ľahké, keď nám všetci navôkol hádžu pod nohy polená. Necvičíme = sme lenivý tuleň. Začneme chodiť do fitka = prečo preboha otŕčame svoje špeky na verejnosti, kto sa má na nás pozerať? No tak to sa vám teda hlboko ospravedlňujem moji milí, hneď sa idem zavrieť doma, zabarikádujem dvere, zadebním okná a na svetlo sveta nevyjdem kým zo mňa polka neubudne! Bude vám to takto stačiť či sa mám ísť rovno odstreliť aby ste mali pokoj na duši? Dajte mi vedieť, nech teda viem aký je aktuálny trend v medziľudských vzťahoch.

Pamätáte si tie časy, kedy kamarátstvo znamenalo ísť von, pokecať si pri káve, zbehnúť spolu na nákupy, dať si jedno-dve-tri pivká alebo len tak sedieť na schodoch a vylievať si srdce? Už je to pekne dávno čo sme vymenili osobný kontakt za palce a srdiečka virtuálneho sveta. Hodnota človeka sa už nemeria podľa jeho prínosu spoločnosti a správania sa k ľuďom, miesto toho ju dokážete za pár sekúnd odhadnúť z počtu priateľov a fanúšikov, ktorých dotyčný nazbieral za svoj život. Donedávna som aj ja patrila k chytačom pokémonov priateľov na facebooku, myslela som si, že musím vedieť ako žijú moji spolužiaci, ako sa má brat môjho ex, s ktorým som sa pred 10 maximálne tak pozdravila či dokonca ako sa majú kamaráti mojich kamarátov, s ktorými som si minulý piatok potriasla rukou pri odchode z baru. No tak si vravím "A na čo? Na čo je toto vlastne dobré? K čomu mi je 400 kontaktov keď si píšem s tromi? K čomu mi sú fotky detí mojich známych, keď deti vôbec nemám rada?" A tak sa začala čistka. Mazala som hlava - nehlava, s kým si nepíšem, nekomentujem, kto ma nezaujíma, išiel zo zoznamu von.

A viete čo? Zostala mi desatina priateľov. Všetko ľudia, o ktorých sa úprimne zaujímam. Ľudia, na ktorých mi záleží a ktorí dali môjmu životu tú správnu príchuť. Ľudia, s ktorými som vyrástla a s ktorými si mám stále čo povedať. Jedným slovom: priatelia. Lebo hej, je rozdiel mať priateľa, kamaráta alebo známeho. Je rozdiel byť spolužiak a je rozdiel byť parťák do ťažkých časov. A vôbec, prečo by mojich ex-spolužiakov, s ktorými som nenašla spoločnú reč ani počas 4 rokov strednej školy, mal zaujímať môj osobný život? Veď ich je do toho úplný prd. A mne je tiež šuma-fuk, kde trávili tohtoročnú dovolenku a akú veľkú srajdu zo seba zase vypudil ten ich malý parchant, ktorého meno si ani za Boha nepamätám. Choďte s tým už niekam! Radšej budem obklopená malou skupinkou starostlivo vybraných priateľov, než sa cítiť osamote uprostred davu kamarátov. Z lajkov sa stejne nenajem.

A vôbec, kedy sme sa stihli dostať od starých čias do tohoto podivného virtuálneho šialenstva? Kedy sme sa stihli takto chytiť do sociálnych sieti, zamotať sa v nich a ostať uväznení? Kedy sa priateľstvá zmenili v nútené blahoželania k narodeninám, kedy stihli dobrý pokec a ľudský kontakt nahradiť strohé emotikony, kedy sme si povedali, že takto nám to stačí? Nemáš lajky, nemáš pravdu.  Ženieme sa za niečím, čo v skutočnosti nemá žiadnu cenu. Dokonca sme ochotní si tú slávu kúpiť. To ako naozaj? Naozaj sme zašli až tak ďaleko, že si za tri doláre nakúpime kopec lásky, kopec lajkov, kopec fans a budeme si spokojne honiť ego, ako nás všetci milujú, akí sme úžasní, neomylní a nenahraditeľní? 

Je mi z toho na grc, je mi z toho smutno a vôbec tomu nerozumiem. Nerozumiem ako sa dá takto žiť, ako sa dá takto byť šťastný, ako si môže niekto myslieť, že má právo povyšovať sa nad ostatných len preto, že má viac kamarátov, viac srdiečok na fotkách, viac odberateľov. Kde sa vytratila ľudskosť, pokora, zmysel pre slušnosť? Neviete niekto?

Ja som vždy bola tak trochu iná, takže niet sa čomu diviť, že som sa rozhodla ísť inou cestou. Nestojím o neosobnosť, nestojím o stovky príbehov, ktoré ma vlastne vôbec nezaujímajú. Nestojím o kúpených fanúšikov a už vôbec nestojím o like4like. Nechcem čítať návody ako sa stať obľúbeným na sociálnych sieťach. Nechcem nikomu oplácať komenty a už vonkoncom nechcem zdieľať svoj život s ľuďmi, ktorí sa ženú za prázdnymi číslami. Mám pár priateľov, ktorí si radi vypočujú čo ma trápi, ktorí sadnú na autobus a prídu za mnou hoc aj o polnoci len preto, aby ma objali. Tých pár priateľov je dôležitejších než čokoľvek iné na tomto svete. Tých pár priateľov, to je tá rodina, ktorú sme si sami vybrali. Tých si treba vážiť.