Nazdárek decká :-)

Do svadby ostávajú už len dva dni, prípravy vrcholia a ja ani neviem, kde mi hlava stojí. Aby som vás ale neochudobnila o článok, sadám si na pár minút k počítaču a spisujem pre vás ďalšie riadky mojich random myšlienok. V najbližších dňoch mám v pláne vyblázniť sa na pár festivaloch a tak som dostala nápad podeliť sa s vami o moje festivalové must-haves. Pevne verím, že počasíčko nám vydrží rovnako krásne ako dnes, no ale keby aj nie, na nálade mi to neuberie. 

A kamže sa to vlastne chystám? Nuž, už zajtra máme na amfíčku menší dvojdňový festival, ktorý pozostáva zo samých pre mňa neznámych kapiel, takže pôjdem očekovať čo sú zač. Vôbec neviem, čo od toho čakať, aké žánre, ale to myslím si vôbec nevadí, som totiž hudobný chameleón. No a v utorok? Tak v utorok to bude proste MEGA! Začína nám máj a to znamená šnúru majálesov. Tu v Prešove bude absolútne vymakaný UNIPO FEST, na ktorom budú okrem iného aj moje dve najväčšie slovenské lásky - Horkýže slíže a Ine Kafe. Kafáčov som naposledy zažila na Dobrom Festivale ešte niekedy pred miliónom rokov. Chalani vtedy oznámili svoj comeback a ja som bola neskutočne šťastná. Veď kto by sa netešil, keby sa kapela jeho detstva dala opäť dokopy, že?! Od tých čias majú chalani za sebou už desiatky koncertov a ja sa teším, že ich opäť zažijem na vlastnej koži. No a Slíže? Kuka a spol. som chcela zažiť už veľmi veľmi dávno, ale doposiaľ mi to nijak raz nevychádzalo, takže budem mať sližácku premiéru. Jupíííí! Už sa neviem dočkať ako si na plné hrdlo uprostred davu zaškriekam spolu s Kukom. Bude to pecka, vážení! Neskôr, keď už bude leto v plnom prúde, určite skočím omrknúť aj ďalšie festivaly, ale úplne dopodrobna to zatiaľ naplánované nemám. Uvidíme čo sa naskytne a kam ma vietor zaveje. Poďme už ale k pointe článku a síce, čo si so sebou na festivaly zvyknem nosiť, bez čoho sa nezaobídem a čo kľudne nechávam doma. 

zdroj

#1 CA$H

Ďalšou pomôckou, ktorú na festivale oceníte od prvého momentu, je plán areálu,  v ktorom sa bude festival konať. Nejde ani tak o to, aby ste trafili k pódiu, nie ste predsa hluchí ani slepí, ale občas sa hodí vedieť, kde sú toalety, bufety, prípadne bankomat a iné vymoženosti. Rovnako skvelé je už doma si pripraviť rozvrh kapiel, ktoré nechcete premeškať. Ja sama si vždy pár dní pred festivalom sadnem k počítaču, vygooglim rozpis kapiel a dopodrobna plánujem. Tiež tak strašne nenávidíte tie momenty, kedy dve vaše obľúbené kapely hrajú súčasne na dvoch rôznych pódiách? Holt, murphyho zákony fungujú na festivaloch excelentne! Ozaj, nikdy nikdy nikdy si nezabudnite do mobilu uložiť telefónne číslo aspoň troch taxi služieb. Hlavne pri veľkých kultúrnych udalostiach je problém zohnať taxík, takže čím viac čísel máte, tým lepšie pre vás ;-)

#3 MIKINA / SVETER / BOTY

Cez deň je síce úžasne teplo, no večer je pre nás teplomilných veľkým trápením. Zo zásady na festivaly nenosím klasickú bundu, pretože sa v nej dosť na prd skáče pod pódiom. Dávam prednosť mikinám s kapucňou (podľa najnovších výskumov amerických vedcov kapucňa zvykne celkom slušne ochrániť jednotlivca pred dažďom) alebo svetrom, ktoré krásne zahrejú, sú mäkké a pohodlné a nijako ma neobmedzujú v mojich tanečných kreáciách. Keď už sme pri tom skákaní v dave - pri onom osudnom koncerte Ine Kafe sa mi podarilo zničiť fungl nové botasky, ktoré som mala asi týždeň. Nebolo to ani tak mojou vinou, ako vinou spolubaviacich sa ľudí, ktorí mi kvalitne poskákali po nohách pri svojich pogo-radovánkach. Nuž a od tých čias si radšej obúvam niečo, za čím si nepôjdem dušu vyplakať, ak to zničím.

#4 KOZMETIKA

Ako správna bad girl ignorujem silné slniečko a nijako sa pred ním nechránim. Ja viem, ja viem, mala by som si so sebou brávať aj opaľovací krém, ale nedokážem si celkom dobre predstaviť, ako sa asi tak budem natierať uprostred davu ľudí, keď do mňa každú chvíľu z každej strany niekto drgá bez ohľadu na vzdialenosť od pódia. Čo mi ale nesmie v kozmetickej taštičke chýbať, je dekoratívna kozmetika. Zo zásady na takéto akcie, u ktorých predpokladám, že sa spotím, nosím vodeodolné produkty. Väčšinou je to len taký ten základ - ľahší make-up alebo BB krém, vodeodolná riasenka a vodeodolná tekutá očná linka, prípadne nejaký ten lesk na pery. Ak hľadáte lacnú vodeodolnú maskaru a vodeodolnú očnú linku, za seba vám môžem odporučiť 24h Pump up Booster Waterproof značky Miss Sporty. Okrem dekoratívky so sebou zakaždým ťahám aj antibakteriálny sprej alebo gél, vlhčené obrúsky a klasické papierové kapesníčky. 

#5 DOPLNKY

Človek by si myslel, že doplnky sú na festivale absolútne zbytočné, ale opak je podľa mňa pravdou. Veď sú to práve slnečné okuliare, ktoré na fotkách zakryjú vaše umreté oči po prechlastanej noci, alebo je to práve ten ľahký šál, pod ktorým môžete pohodlne schovať cucflek od toho sexy týpka z vedľajšieho stanu ;-) A ak ste dobré dievčatko a nič pred svetom ukrývať nepotrebujete, tak vám rôzne doplnky prinajmenšom pomôžu na fotkách oživiť váš outfit. No a kam ich všetky uskladniť? Pre mňa ideálnou voľbou na festival je ruksačik. Nejaký, čo pekne vyzerá a zároveň je praktický. A úplne najsamsuper je, keď si ho môžete ešte aj uzamknúť. Totižto sú veci, ktoré potrebujete mať stále pri sebe (mobil, doklady, peniaze) a uznajte samé - s kabelkou sa (za predpokladu, že nechcete mať nepekné modriny na svojich hnátoch alebo nemáte práve chuť sa každú pol minútu škrtiť crossbody remienkom) pomerne blbo skáče. 

zdroj

#6 DEKA A KARIMATKA

Pre mňa doposiaľ najväčším zážitkom bolo spať na festivale rovno pod hviezdami. No fakt. Proste sme sa s Marekom vyprdli na nejaký stan, vzali karimatky a deky a užívali si hviezdnu oblohu. Ani nám nevadilo, že okolo nás vkuse niekto chodil. Batohy sme si dali pod hlavu a bolo nám strašne fajn.

#7 LIEKY
Aj keď sa niekam chystáte len na pár dní, nikdy nepodceňujte tak dôležitú vec, akou sú lieky. To, že vás hlava nebolí ako je rok dlhý ešte neznamená, že vás nebude bolieť práve počas festivalu. Len si to dajte dokopy - slniečko na vás praží celý deň, náladu si dvíhate alkoholom, skáčete uprostred spoteného davu ľudí, kde je žalostne málo kyslíka. Lieky sa vám rozhodne zídu, verte mi!

#8 NIEČO POD ZUB
Je veľká šanca, že pitie vám vylejú rovno pri vstupe do areálu, čož podľa mňa nie je vôbec milé, ale aj o tom festivaly sú. Nikto vám však nemôže zabrániť vziať si so sebou aspoň niečo na jedenie. Aspoň na prvý festivalový deň. Odporúčam vsadiť na veci, ktoré nepodliehajú rozkladu, ale zato dodajú dostatok energie. U mňa vyhrávajú keksíky a ovocie.

zdroj

#9 REPELENT
Hej hej, po večeroch a hlavne pri vode môžete očakávať nálet otravných komárov a múch. Tak načo si to ešte sťažovať? Repelent v batohu nezaberie zas tak veľa miesta, ale zato vám spraví obrovskú službu.

#10 TECHNICKÉ VYMOŽENOSTI
Síce je lepšie si festival naplno užiť a nečumieť po celú dobu do mobilu, no predsalen v nejakom kontakte s civilizáciou ostať musíme. Takže prvá technická vymoženosť - mobil. Druhá vymoženosť - foťák. Tretia vymoženosť - externá nabíjačka. Štvrtá vymoženosť - rezervná pamäťová karta do foťáku. No a po piate - baterka aby ste v noci v tých toi-toikách aj niečo videli a predišli nehodám.

Ahojte priatelia, ahojte kamaráti!

Takmer po mesiaci prichádzam s ďalším Do it yourself tutoriálom, ku ktorému ma inšpirovalo včerajšie fotenie rozkvitnutej čerešne. Neviem ako vy, ale ja som veľkým fanúšikom bytových doplnkov. Izbu mi zdobia sošky, zarámované fotky, lávová lampa aj plazmová guľa a nespočetné množstvo sviečok, svietnikov, jeden nádherný biely lampáš a aromalampa. A práve aromalampy som kedysi nadovšetko zbožňovala. Myslím, že nebol ani jeden týždeň, kedy by som si aspoň raz nezapálila sviečku a nevdychovala všetky tie nádherné vône, ktoré sa z lampy uvoľňovali. Viem, že v súčasnosti si už väčšina z vás kupuje namiesto klasických vonných olejov skôr vonné vosky od Yankee Candle, ale ja som ešte stále stará škola. Je to do značnej miery spôsobené práve tým, že ma doposiaľ neoslovila ani jedná jediná vôňa od Yankee Candle - nemôžem si pomôcť, no všetko od tejto spoločnosti môjmu nosu neskutočne smrdí a to som prosím pekne ňuchala v obchode už asi zo 30 rôznych vôní. Holt mám smolu. Yankee Candle je skrátka ďalšia zo značiek, ktorú všetky blogerky milujú, no ja si k nej stále neviem nájsť cestu.

Teraz ale k veci. Keďže som si nedávno v izbe zriadila nie jedno, ale rovno tri akvária, potrebujem pach zvieratiek (hlavne korytnačky) permanentne prekryť nejakou príjemnou vôňou. A tak mi v hlave bliklo, že by nebolo odveci vyrobiť si difuzér. Chvíľu som behala po dome a zháňala veci, ktoré by som mohla na jeho výrobu použiť a potom som sa už pustila do práce...

Použitý materiál:

- čínske paličky alebo akékoľvek drevené paličky či špajdle (špilky)

- sklenená nádobka alebo vázička

- vonné oleje

- voda

Som rada, že sa opäť stretávame na mojom blogu živí a zdraví. Dnes to bude opäť taká oddychovečka, pretože sa mi úspešne podarilo prežiť moju prvú jazdu v autoškole a chcem sa s vami o tento šok podeliť. Totižto aby sme si to povedali všetko pekne od začiatku...

Odkedy som mala sladkých 18, vyhýbala som sa robeniu vodičáku ako čert krížu. Jazda autom ako taká mi nevadí, no voči šoférovaniu mám veľký rešpekt. Niekoľko mojich blízkych už zažilo autonehodu (vždy cudzím zavinením) a jedna kamarátka týmto nešťastným spôsobom celkom nedávno zomrela. Preto niet divu, že mám zo šoférovania obavy. Doba je však taká, že takmer každý zamestnávateľ od vás bude vyžadovať vodičský preukaz a to ma donútilo si ho konečne začať robiť. Už pár týždňov chodím do autoškoly a zatiaľ sme mali len teóriu. Pýtali sme sa, kedy začneme chodiť na trénažér. Že vraj sa zvykne po takej 7. hodine teórie. Okey. Pred dvoma týždňami ku mne pred vyučovaním prišla pani pracovníčka autoškoly, či môžem ísť v stredu na trénažér. A ja že môžem. Tak som sa teda v stredu ráno o 9 dostavila do cvičebne spolu s ďalšími dvomi spolužiakmi. Mali sme trocha obavy čo to bude, ale predsalen je lepšie zabiť sa virtuálne než naozaj. Lektor išiel ešte niečo vybaviť a my sme si zatiaľ mali popozerať všetky tie tlačidlá, páčky, kontrolky, sedadlo, zrkadlá a radiacu páku. Proste zoznámiť sa s vozidlom. Že mu to potom zreferujeme. Keď sa vrátil, každý z nás si sadol do trénažéru a ukázal mu, na čo sa pýtal. Plus teda sme skúšali radiť rýchlosti. Všetko to prebehlo asi za 15 minút vo vypnutom trénažéri. Šli sme ešte na chvíľu vedľa do učebne, kde sme dostali za "domácu úlohu" prečítať si nejaké strany v učebnici a skúšať si v zaparkovanom aute pod dohľadom rodičov radenie rýchlostí a nejaké tie základy (nastaviť zrkadlá, sedadlo..).

A potom zrazu otázka, že kto z nás môže ísť na jazdu v piatok ráno. Všetci ticho, akože ja tu nie som, nevidíte ma. Ale boli sme tam len traja, tak to sa dosť blbo schováva za ostatných. Okey, tak som sa teda prihlásila, že ja môžem.

- "Fajn, tak príďte o 6 ráno tam a tam, budete mať jazdu s inštruktorkou XYZ."
- "To len tak? Bez skúšania na trénažéri? Veď som v živote nesedela za volantom."
- "Veď to len základy, rozbiehanie, zastavovanie, kužele. Aj tak budete len na parkovisku, do premávky nepôjdete..."
- "Okey."

Ľudia, ja som vám od 4:40 behala po dome nervózna jak splašený syseľ pri nálete hejna dravcov, ale čo sa dalo robiť, že?! Tak som sa teda v stanovenom čase dostavila na stanovené miesto a nervózne prešľapovala z nohy na nohu čakajúc na inštruktorku. "Aspoň že som vyfasovala ženu, snáď bude mať viac pochopenia", beží mi hlavou. Inštruktorka prišla a mne už bolo tak nejak všetko jedno. Buď zrazím komplet všetky kužele, alebo v tom lepšom prípade len polovicu z nich, o nič predsa nejde - útecha jak hovado, poviem vám :-D

Bolo 6 hodín ráno, no a keďže ja zvyknem vstávať tak o pol 10 najskôr, pre mňa to vlastne bola ešte hlboká noc. Nevadí, aspoň že už nebola tma. S pani inštruktorkou sme sa okamžite zoznámili. Pôsobila veľmi sympaticky, takže aspoň malá útecha pred smrťou. Parkovisko, kde sme mali mať prvú jazdu, bolo ešte zavreté a tak sme sa vybrali inde. Čakala som, že pôjdeme na druhé veľké parkovisko, ktoré tu máme, i keď je v dezolátnom stave, ale to je vlastne každá slovenská cesta, takže nič nové pod Slnkom. No ale ono prdlajs, vážení.

Inštruktorka ma zaviedla k dedinám za mestom. Zastavili sme na odpočívadle pri ceste. Tak som si v duchu vravela, že čo sa na tých 100 metroch asi tak naučím, ale budiš, veď sa možno potom vrátime na parkovisko, keď už ho otvoria. No to tak určite, Zuzana! Pekne krásne sme sa teda za volantom s pani inštruktorkou vymenili a ja som sa mala s autom pohnúť. Fakt radosť počuť "Rozbehni sa a potom zastav" keď ste v živote ešte ani neštartovali. Ale zvládla som to! A zvládla som aj zastaviť. A potom sa zase pohnúť a zase zastaviť. A takto asi štyrikrát. A zrazu len počujem: "Dobre, pokračuj po ceste". Ako vážne? Veď som nešoférovala ani na trénažéri a to mám ísť rovno do premávky na cestu? Niekoho tu asi omrzel život. 

PS: Určite nerobte pár dní pred jazdou rovnakú chybu a nepúšťajte si toto video, ak ste podobný uzlíček nervov, ako som bola ja. Síce som sa na ňom dosť nasmiala, ale ten smiech ma prešiel akonáhle šlo do tuhého. To mám za to, že som chcela vedieť, čo ma asi tak na tých jazdách čaká :-D

Ahojte!

Posledné dni mám zo všetkého akosi zmiešané pocity. Veľmi dobre viem, že život nie je vždy slniečkový, ale niekedy je toho na mňa skrátka moc a ja neviem čo s tým. V uplynulých týždňoch sa zase riešili žabomyšie vojny medzi blogerkami, riešilo sa kto čo píše, kto čo natáča a mňa už skrátka nebaví fungovať v takejto komunite. Prečo sa proste nemôžme vzájomne podporovať tak, ako sme to robili kedysi, keď som s blogom ešte len začínala? Prečo sa z tohto úžasného koníčku stalo len akési vojnové pole, kde každý každého vníma ako konkurenciu? Prečo máme potrebu hádať sa a ponižovať kvôli takej malichernosti, akou je kozmetika alebo iné témy, o ktorých píšeme svoje blogy? Áno, ja viem, že tiež sama kritizujem ostatných, ale kritizujem ich správanie voči ľuďom, nie ich tvorbu, ich články a ich videá. Keď sa mi video nepáči, tak ho nepozerám. Ale keď niekto zabúda na určitú blogerskú a ľudskú etiku, ktorá by mala byť samozrejmosťou, tak áno, k tomu mám potrebu vyjadriť sa. Hmm, teraz asi vyznievam ako pokrytec, ale snáď chápete ako to celé myslím... Skrátka, práve tieto zbytočné vojny medzi blogerkami a youtuberkami mi berú všetku radosť, ktorú z blogovania obyčajne mám a aj preto som sa počas týchto dní stiahla do úzadia. Nemám proste energiu stále z každej strany počúvať škriepky kvôli veciam, na ktorých vlastne ani nezáleží.

Neviem, snáď je to tým, že som nedávno opäť prišla o kamarátku a od tej doby vnímam veci úplne inak. Predsalen keď zomrie mladý človek, tak vás to zasiahne úplne iným spôsobom či chcete alebo nie. V stredu som sa takmer psychicky zrútila počas zdravotnej prípravy v autoškole. Viete, je to len mesiac čo Lucka tragicky umrela pri autohavárii a celý čas som na zdravotnom kurze myslela len na ňu. Hrdlo som mala úplne stiahnuté a do očí sa mi tlačili slzy po celú tú dobu, ako nám lektorka vysvetľovala postup prvej pomoci. Vedela som, že v závere kurzu ma čaká oživovanie figuríny a vôbec som netušila, ako to zvládnem. Nemyslím po technickej stránke, ale po tej citovej.  Myslela som len na Lucku a namiesto figuríny som na stole videla len ju. Bolo to pre mňa neskutočne ťažké, ale vedela som, že sa musím sústrediť, aby som jedného dňa, keď nedajbože nastane podobná situácia, dokázala zachrániť život možno práve rovnako mladému človeku. Snažila som sa zo všetkých síl, aby som sa tam nepoložila. Našťastie na kurze som sa ešte nejako udržala, ale doma už nie... 

Aj keď sme s Luckou neboli najlepšie kamarátky, ale bola jednou z mojich najobľúbenejších spolužiačok a kamarátok. Skvelé dievča, milé, zábavné, múdre a krásne. A takýto človek zomrie vo svojich 25 rokoch? Nie je to fér a ja tomu akosi stále neviem uveriť. Ja viem, že život musí ísť ďalej a že by Lucka nechcela, aby sme sa trápili, ale ono sa to akosi nedá. Tie emócie človek neovplyvní a nezastaví. Skrátka musíme si tým prejsť a musíme tomu dať čas, ale aj tak to nikdy úplne neodznie. 

Nie, nechcem na vás prenášať svoju negatívnu náladu, to nie. Len by sme si mali všetci uvedomiť, na čom skutočne záleží a verte mi, že nejaké žabomyšie vojny skutočne nestoja za to, aby nám kradli drahocenný čas, ktorý v živote máme. Preto vás prosím, nebojujte zbytočne proti ostatným, nestrácajte čas nenávisťou a ohováraním a ja neviem čím ešte. Žite svoj život a pracujte na tom, aby ste boli šťastné. A rovnako nechajte svoj život žiť aj ostatných. Je tu predsa dosť miesta pre nás všetkých...