Asi tak pred miliónom rokov som sa vám zdôverila, že som začala pracovať v žrebčinci neďaleko môjho bydliska. Celé dva týždne som mala úsmev od ucha k uchu, keď v tom zrazu môj úsmev zamrzol. Tak ako úžasne som sa cítila medzi koňmi, tak mizerne som sa začala cítiť v kolektíve ľudí, ktorí chodia na jazdiareň. Už sa vám niekedy stalo, že vás niekto pravidelne vytáčal, hoci ste vôbec neboli v jeho spoločnosti? Že nie? Tak to buďte radi!

Celé dva týždne totiž trvalo, kým si mladučké dievčatá, ktoré k nám do žrebčincu chodia jazdiť, začali dovoľovať na úplne cudzieho človeka - na mňa! Je pravda, že už keď som do práce nastúpila, ma pred týmito tromi potvorami kolegyňa Janka varovala, ale kto by si bol pomyslel, že zájdu až tak ďaleko?! No veď len čítajte ďalej...

S Jankou máme veľmi dobrý vzťah, skamarátili sme sa prakticky hneď v prvý deň a preto niet divu, že som nemala problém prevziať za ňu služby v stajni, keď potrebovala na týždeň voľno z práce. Janka cez víkend odišla na opačný koniec Slovenska a ja som od pondelka ostala v práci s kolegom Pavlom a jeho synom, ktorý nám chodil v ten týždeň vypomáhať.

Pravdupovediac som nečakala žiadne komplikácie, pretože sme na prácu boli traja, všetko sme zvládali načas a aj vzájomná komunikácia bola bezproblémová. Facka však prišla hneď v prvý deň a to v momente, kedy som sa po práci šla umyť do kúpeľne v stajni. Zistila som, že toaleta je komplet upchatá. Som si stopercentne istá, že keď som predošlý piatok odchádzala zo žrebčínu, toaleta bola v poriadku a zrazu v pondelok nefunguje? Stačilo do nej mrknúť jedným okom a hneď mi bolo jasné, že niekto prudko šikovný nahádzal do záchodu vlhčené obrúsky - dovolím si tvrdiť, že aj malé decko vie, že vlhčené obrúsky sa do záchodu nesmú hádzať! No a keďže som si spomenula, ako mi Janka hovorila, že jej kedysi tie tri dievčatá, ktoré tam chodia jazdiť, pravidelne kradli zo skrinky vlhčené obrúsky, bolo mi jasné, kto ten záchod upchal. Normálny človek by išiel za vedúcim a povedal, že je problém s toaletou, že to treba opraviť. Ale naše tri princezné nie. Kdeže! Ony zvolili hru na mŕtveho chrobáka. Čo ma však štvalo viac bolo, že som na záchode našla svoj toaletný papier! Bol to presne ten istý papier, ktorý som si priniesla sama z domu a tým pádom si ho odkladám do svojej skrinky, pretože je sakra proste môj! V tom momente som dostala neskutočné nervy, pretože som si uvedomila, že úplne cudzie dievčatá, ktoré som videla raz v živote a ktorých mená ani nepoznám, sa mi hrabali vo veciach, ktoré som mala odložené vo svojej skrinke!

Áno, presne tak, nadrzovku si otvorili moju skrinku v šatni, z tašky mi vybrali toaletný papier, použili ho a ešte boli natoľko drzé, že sa ani neobťažovali vrátiť ho späť na miesto! Verili by ste tomu? Majú dvanásť rokov a už kradnú? Áno, ja som tiež kedysi dávno mala 12/13 rokov a tiež som chodila v tomto veku ku koňom, ale nikdy v živote by mi nenapadlo hrabať sa niekomu (navyše cudziemu) v skrinke a brať si bez slova jeho veci. Jedna vec je niečo potrebovať, nemať to a rýchlo to zháňať, no niečo celkom iné je nadrzovku niečo ukradnúť a nevrátiť! A ako viem, že mi ho ukradli? Jednoducho. Pred pár mesiacmi totižto Janke zo zamknutej skrinky tieto tri drzé opice (prepáčte, ale inak ich naozaj nazvať neviem) ukradli čokoládu a zjedli ju. Plus asi pred mesiacom jej rozbili rýchlovarnú kanvicu a ani sa neunúvali priznať sa, nieto ešte kúpiť novú. Vlastne podľa toho, čo mi Janka povedala, ju našla rozletenú na niekoľko častí na zemi po celej šatni. Príde vám to normálne? Mne teda naozaj nie. Takže už od pondelka som bola kvalitne vytočená.

V utorok ráno po príchode do práce som si v šatni všimla, že si Janka zabudla svoje vlhčené obrúsky na gauči a keďže viem, že jej ich dievčatá používali (a upchali nimi toaletu), rozhodla som sa odložiť ich do mojej skrinky. Dala som ich pod svoju krabicu s vreckovkami, ktorú mám vzadu v skrinke. Pred odchodom zo šatne som si ešte všimla, že Janka má v dvierkach svojej skrinky zasunutý nejaký papier s odkazom, v domnienke, že je to od šéfa, som si ho prečítala. Och, aký omyl! To si len tie tri šťanby potrebovali dokázať vlastnú dôležitosť a na papier nám napísali, čo všetko treba pri koňoch urobiť. Hlavne, že nezabudli na koniec dať asi desať výkričníkov. Ako keby sme tú prácu nerobili deň čo deň. :-/

Streda a štvrtok prebehla viacmenej bezproblémovo, v piatok som v práci nebola, lebo som ležala doma s teplotou. Na ďalší pondelok som prišla do práce o pol ôsmej, klasicky som si to namierila rovno do šatne a v tom ďalší šok. Jankine vlhčené obrúsky boli vybraté z mojej skrinky a hodené vedľa na kresle, navyše s roztrhnutým obalom! Takže sa mi slečinky znova hrabali v skrinke. Nádhera. Janka prišla do práce a ja som jej hneď povedala o tom, ako sa mi dievčatá hrabú v skrinke, že mi ukradli toaletný papier a takisto že mi zo skrinky vybrali jej vlhčené obrúsky, ktoré som tam pred nimi schovala. Janka iba žasla a ja v podstate takisto. Rozhodla som sa, že dievčatám nechám na stole papier s odkazom, ktorý znel približne takto: "Dievčatá, vám to nepríde vôbec blbé hrabať sa úplne cudziemu človeku v skrinke a brať mu veci jeho bez opýtania?". Presne podľa našich očakávaní sme sa dočkali len arogantnej odpovede, za ktorú by som dievčatám dala takú facku, že by sa im hlava ešte týždeň krútila. Odpoveď znela: "Áno, aj my sme proti tomu, vôbec s tým nesúhlasíme" a za tým ďalšie dokazovanie si ega tým, že nám nechali niekoľko ďalších pokynov k práci. Ach, aké nervy sme chytili. Za prvé, ja tam nie som od toho, aby som ometala pavučiny a ony si tam chodili šunky váľať. Ja som na pozícii administratívnej asistentky a v stajni vypomáham iba keď nie je práca v kancelárii, aby toho Janka s Palim nemali veľa. Za druhé, môj nadriadený je majiteľ žrebčinca a nie nejaké 12ročné pipky, ktoré si myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta a že im patrí celá šatňa vrátane obsahu skriniek pracovníkov ranča.

No nič, aspoň že v ten deň bol záchod konečne po týždni opravený a ja som si povedala, že tam teda nechám ten svoj toaletný papier, tentokrát naschvál aby som videla, či ho budú aj po mojej výstrahe kradnúť. Stalo sa presne to, čo som očakávala - toaleťák postupom času mizol. V stredu z neho bola už len polovica, vo štvrtok som opäť nebola v práci, takže ja som ho nepoužívala a keď som prišla do práce v piatok a šla pred obedom na toaletu, z toaletného papiera mi ostalo len pár útržkov na dve použitia. Tak, dievčatá ho zvládli za týždeň celý spotrebovať, hoci nebol ich a hoci pôvodne som ho mala odložený vo svojej skrinke, vo svojej taške. Čo na tom, že sa celý minul, hoci ja som ho použila asi len 5-krát. Vôbec to nie je nápadné, kdežeeee.

Tlieskam! Rodičia môžu byť na svoje malé drzé zlodejky hrdí! Nebolo by odveci dať dievčatám pár výchovných faciek, lebo ak ich nedostanú od rodičov, prisahám Bohu, že ich dostanú odo mňa. Kto to kedy videl aby sa mi malé sopľane hrabali v mojej skrinke, kradli mi moje veci a ešte aj boli drzé ako opice! Úcta k starším je pre nich asi neznámy pojem, z jazdiarne si robia doslova holubník, každý deň po nich ostáva bordel, každé ráno po nich vyhadzujem smeti zo stola, lebo zjavne je pre nich neuveriteľný problém presunúť tie papiere od keksíkov a čokolád a šupky od mandariniek do koša, ktorý je o meter ďalej. A nech si ma neprajú keď tam v pondelok prídem a v šatni bude zasa bordel ako u cigánov v osade!

Verte mi, žila som na intráku 5 rokov a za ten čas som sa stretla s rôznymi typmi ľudí, avšak v živote ma nikto nevytáčal tak, ako tieto tri malé drzé šťanby. Kto to kedy videl takto sa správať k niekomu, kto je od vás o 13 rokov starší a navyše cudzí. Keby som sa ja v ich veku takto správala, tak mi rodičia strelia také zaucho, že by som ešte týždeň revala bolesťou. Ruky nohy dolámať sopľaňam sprostým, hneď by prestali vyskakovať. Majú jediné šťastie, že keď prichádzajú na jazdiareň, ja tam už nie som, inak by sa posrali strachom ako by som sa na nich vyvrieskala. To svet nevidel také správanie.