Nedávno som sa zamýšľala nad tým, ako ma vníma moje okolie a či by sa nedalo nejako zapracovať na prvom dojme, ktorý robím. Skrátka ho trocha vylepšiť, lebo povedzme si úprimne - zoznámiť sa so zdeptaným introvertom (mnou) nie je asi zrovna životným snom nikoho z vás. Ono to ale máte tak -  my introverti sme zvláštne stvorenia - na jednej strane nás vyčerpáva kontakt s inými ľuďmi, na druhej strane občas mávame taký ten neznesiteľný pocit osamelosti, od ktorého by sme potrebovali utiecť.

Aby ste chápali... Strašne nerada sa zoznamujem s novými ľuďmi, ale zároveň ma veľa ľudí, ktorých už poznám nejaký ten piatok, začne až príliš rýchlo unavovať. Väčšinu bytostí v mojom okolí považujem za prudko nezaujímavú, preto sa nemôžete čudovať, že ma nebaví viesť s nimi tzv. small talk. Nie vážení, fakt ma nezaujíma koľko ovocného pyré zjedlo vaše dieťa, ani že si idete kupovať nový iPhone X. Všetko to ide mimo mňa a tak prosím, o tomto ani nezačínajte debatu so mnou. Ak sa váš rozhľad a myšlienkové pochody dotýkajú aj niečoho zmysluplnejšieho, než koľko práve stojí Jägermeister a koľko ho asi tak zvládnete cez víkend vypiť, potom máme slušnú šancu nadviazať dlhodobejší kontakt.

Lenže ako vlastne žijem a čo je pre mňa normálne? Obyčajne svoj deň začínam veľmi vyčerpaná a to aj napriek tomu, že som v posteli strávila 8 hodín. Z toho usudzujem, že som v minulom živote musela byť koala a moje telo si to tak nejak zapamätalo a odmieta sa spánku vzdať. No, hádať sa s ním nebudem, hejže?! Po zobudení obvykle potrebujem zopár minút na psychickú prípravu, no dobre dobre, nie sú to minúty, skôr hodiny. Zo všetkého najviac neznášam, keď sa mi niekto prihovára v čase, kedy som rada, že sa mi podarilo oči pootvoriť aspoň na život-zachraňujúcu štrbinu.

Keď sa konečne vymotám z postele, absolvujem rannú hygienu a pripravím si veci do práce, opúšťam pohodlie svojho domu a utekám sa popasovať s každodenným životom. Cestou do práce rozmýšľam, koľkými novými spôsobmi ma dnes naserú prekvapia kolegovia. Väčšinou sa to pohybuje v rozmedzí 5-10, ale občas sa im zadarí aj viac. V práci obvykle nemám ani chvíľku pokoja, každý odo mňa niečo chce, robím veci asi za desiatich kolegov, lebo sú neschopní niečo urobiť sami, takže keď sa konečne dostanem na WC, užívam si tú vzácnu minútu ticha naplno (nemyslím to TAK, vy zvrhlíci). Lenže potom sa vrátim a všetko je po starom...

Nemôžte sa preto diviť, že akonáhle sa dostanem konečne domov, chcem mať kľud a vyhýbam sa akémukoľvek kontaktu s rodinou. Viem, nie je to pekné, ale holt je to tak. Nejaké dve hodinky mi trvá, kým sa psychicky spamätám a potom si už môžem konečne zapnúť počítač a venovať sa svojim záľubám (čítaj pozeraniu seriálov, ktoré som videla už miliónkrát). Občas ale nemám psychickú energiu ani na to a tak rovno zaleziem do postele, kde mi spoločnosť robia knihy alebo hudba. A samozrejme káva a môj pes (#sophiatheirishsetter). Bez toho by to nešlo. 

No a tak sa začína celé to kolečko odznova. Zaspím, zobudím sa po 8 hodinách, ledva sa preberiem a už ma niekto vytočí, celý deň rátam čas do konca pracovnej doby, idem domov kde zasa čumím do počítača až konečne skončím o polnoci v posteli. Nič inšpiratívne, verte mi. Asi preto nemám 3500 followerov, ktorí by ochkali nad mojim úžasným životom internetovej celebrity. Ono sa to môže síce zdať ako ten najhorší možný život, ale ja ho mám rada. Takto my introverti žijeme - zavretí vo svojom malom svete, kde máme pokoj od ľudí, s ktorými kontakt nás neuveriteľne vyčerpáva. Obvykle nám to takto vyhovuje, no občas aj my potrebujeme zmenu. Lenže keď tá zmena príde a my strávime celý večer v spoločnosti, uvedomíme si, prečo vlastne tak radi ostávame doma :-)

Ahoj na novej adrese!

Po vyše polročnej pauze mám znova hlavu plnú myšlienok, ktoré chcú ísť do sveta a tak si sadám za klávesnicu a napäto sledujem, čo moje prsty ťukajú. Že vraj "Ako som nenašla samú seba". Tak čujme...

Celý život sa nás rodičia snažia viesť k tomu, aby z nás vyrástli zodpovední a úspešní ľudia. Tlačia na nás, aby sme šli študovať, aby sme si našli dobrú prácu, mali rodinu a žili šťastne až do smrti. Čo ale ak je smrť už za dverami a my tak nejak stále netušíme o co go? Hej, ten prípad som ja. Dokončila som školy, ktoré ma náramne bavili. Bola som na stáži v zahraničí, ktorú mi nejedna kamoška závidela (pff, keby ony vedeli). Po návrate na Slovensko som mala pocit, že dokážem všetko. Že získam prácu snov, nájdem si nový vzťah, nájdem si podnájom a všetky tie ďalšie veci, ktoré od vás okolie očakáva, keď vám už dávno nie je -násť.

Všetky moje predstavy o tom, že život, aj keď je z určitej časti nalinkovaný, môže byť predsa fajn, sa rozplynuli po prvom mesiaci hľadania si práce. Zrazu príde tvrdá facka a návrat do reality je viac než nutný. Darmo máte vysokú školu, titul pred menom a chuť pracovať. Nikde vás nikto nevezme, lebo nemáte prax. Tú prax, ktorú nemáte kde získať, lebo vás bez nej nikto nechce. Také to perpetuum mobile na trhu práce, ktoré si proste musí zažiť asi každý z nás.

Po dlhých mesiacoch čakania na svoju príležitosť a pomocných kurzoch, kde mi prezradili tajomstvo úspechu (znelo asi takto - ak chcete prácu, musíte posielať firmám svoj životopis a odpovedať na inzeráty - ďakujem, to by mi bez špeciálneho mesiac trvajúceho kurzu od úradu práce fakt nebolo napadlo), sa na mňa usmialo šťastie. Teda, najprv usmialo a potom sa mi vysmialo. Pán, s ktorým sme sa spoznali na UPSVARe ma kontaktoval, že má pre mňa prácu. Vlastne šlo len o absolventskú prax, ale lepšie ako s drôtom do oka. Že sa mám opýtať na UPSVARe, či mi stáž uňho vo firme povolia. Tak som sa teda spýtala. Odpoveď bola záporná, lebo moje najvyššie dosiahnuté vzdelanie je z iného odboru, než ponúkaná absolventská stáž. Čože? To si zo mňa robíte srandu? Veď mám strednú školu presne pre toto odvetvie! Ale to ich moc nezaujímalo. Vysoká je vysoká a tak som ostala trčať ako nezamestnaný pako v evidencii úradu práce, hoci zamestnávateľ chcel konkrétne mňa a ja som bola ochotná pracovať uňho vo firme.  A vraj "pomáhame absolventom uplatniť sa na trhu práce". Prd makový! Neostávalo mi teda nič iné, než čakať na spasenie. 

Po nejakom čase mi úrad práce ponúkol (čítaj vnútil, pretože ponuky úradu práce nesmiete odmietnuť ak nechcete byť vyškrtnutý z evidencie) absolventskú prax v odbore môjho najvyššieho vzdelania. No hurááááá, dúfam len, že to bude niečo s koňmi. A veru bolo. A hádajte čo - mala som možnosť uchádzať sa o miesto odborného administratívneho pracovníka. To si zo mňa robíte srandu? Vážne? Vážne si zo mňa robíte srandu? Ono totiž tá predošlá ponuka na absolventskú prax bola tiež na pozíciu administratívnej pracovníčky - skrátka a jasne triediť poštu, poslať pár e-mailov a také tie prkotinky, na ktoré riaditelia nemajú čas. Takže ja som mohla už mesiac byť na absolventskej praxi ako administratívna pracovníčka, ale bolo mi to zakázané, pretože to nie je oblasť môjho najvyššieho vzdelania (čo na tom, že strednú školu mám obchodnú akadémiu a že aj na tej prekliatej vysokej škole sme mali informatiku, že?!) a teraz mi chcú dohodiť ODBORNÚ administratívnu pracovníčku, ktorá bude rovnako triediť poštu a zakladať papiere, ale to predsa bude celkom iné, lebo tu nepôjde o jabĺčka, ale o hruštičky! No ten úrad práce pracuje fakt efektívne, poviem vám. Tak som teda v októbri nastúpila ako ODBORNÝ ADMINISTRATÍVNY PRACOVNÍK v žrebčine, kde som robila poriadok v desať rokov netriedených papieroch. Radosť pracovať! V tých lepších dňoch som mala šancu ísť do stajne ku koňom a pracovať s nimi (samozrejme o tom ale UPSVAR nemal ani poňatia, lebo veď dohody sú na to, aby sa porušovali). 

Po asi dvoch-troch mesiacoch mi domov prišlo predvolanie od úradu práce, mám sa vraj dostaviť na pracovný pohovor. Opäť dobrovoľne nasilu. Na pohovore som ich musela oslniť, lebo si vybrali práve mňa a to bol začiatok mojej kariéry za minimálnu mzdu. Spočiatku to bolo fajn, mala som na starosti len pár vecí, všetko som stíhala, kolegovia boli super, svet bol malina. Teraz to ale vidím inak. Povinnosti pribudli, z práce chodím unavená s bolesťami hlavy a občas mám pocit, že som úplne mimo. Stratená, bez energie, bez vízie lepších zajtrajškov. Vedela som, že život to nie je len med lízať, ale nemyslela som si, že keď som sa konečne po rokoch vyhrabala z toho najhoršieho, ocitnem sa tak rýchlo zase na dne. Nemyslela som si, že ma to bude tak ubíjať, že stratím aj tú poslednú chuť niečo robiť a tvoriť. To, čo som v sebe tak dlho hľadala, bolo zrazu znova preč. A ja neviem čo s tým. Stratila som všetku chuť a energiu venovať sa svojim blogom, čítať vaše blogy či robiť čokoľvek zmysluplné. A to ma deptá ešte viac.

Kto nezažil, nepochopí... Momentálne vlastne ani netuším, čo by som mala robiť, aby som vypadla z toho stereotypu. Čo by bolo to pravé orechové pre mňa. Kvôli čomu by som mala každé ráno chuť zobúdzať sa. Stále sa hľadám a občas mám pocit, že sa možno ani nikdy nenájdem. Možno je to, holt, údel nás blížencov, ktovie...

Keď sa povie Amerika, väčšine mojich priateľov napadnú negatívne veci ako vojna, utláčanie Indiánov, predaj ľudí do otroctva či obezita. Ja som však typ človeka, ktorý na všetkom hľadá len to pekné a preto aj dnešný článok bude zameraný na to dobré, čo nám Amerika dala. 

A čo americké ste si vo svojom živote obľúbili vy?

Skúškové obdobie je nočnou morou väčšiny vysokoškolákov. Stojíš zoči-voči besným šelmám, ktoré teší tvoja prehra a ty vieš, že jedinou šancou ako nad nimi zvíťaziť, sú dlhé hodiny učenia-mučenia. Samozrejme nie všetci učitelia sú zlí, ale v jednom sa (väčšinou) zhodujú - ich predmet je ten najdôležitejší na svete a tvojou povinnosťou je naučiť sa ho do bodky. Navyše skúškové obdobie prichádza vždy v tie najnevhodnejšie momenty roku - v zimnom semestri sa máš učiť počas Vianoc a v lete zasa vo chvíľach, keď už tvoje mozgové bunky nedokážu myslieť na nič iné, než na vytúženú dovolenku pri mori. Tak ako sa vlastne máš niečo naučiť? Prinášam ti moje osvedčené tipy a triky pre ľahšie učenie.