Asi tak pred miliónom rokov som sa vám zdôverila, že som začala pracovať v žrebčinci neďaleko môjho bydliska. Celé dva týždne som mala úsmev od ucha k uchu, keď v tom zrazu môj úsmev zamrzol. Tak ako úžasne som sa cítila medzi koňmi, tak mizerne som sa začala cítiť v kolektíve ľudí, ktorí chodia na jazdiareň. Už sa vám niekedy stalo, že vás niekto pravidelne vytáčal, hoci ste vôbec neboli v jeho spoločnosti? Že nie? Tak to buďte radi!

Celé dva týždne totiž trvalo, kým si mladučké dievčatá, ktoré k nám do žrebčincu chodia jazdiť, začali dovoľovať na úplne cudzieho človeka - na mňa! Je pravda, že už keď som do práce nastúpila, ma pred týmito tromi potvorami kolegyňa Janka varovala, ale kto by si bol pomyslel, že zájdu až tak ďaleko?! No veď len čítajte ďalej...

S Jankou máme veľmi dobrý vzťah, skamarátili sme sa prakticky hneď v prvý deň a preto niet divu, že som nemala problém prevziať za ňu služby v stajni, keď potrebovala na týždeň voľno z práce. Janka cez víkend odišla na opačný koniec Slovenska a ja som od pondelka ostala v práci s kolegom Pavlom a jeho synom, ktorý nám chodil v ten týždeň vypomáhať.

Pravdupovediac som nečakala žiadne komplikácie, pretože sme na prácu boli traja, všetko sme zvládali načas a aj vzájomná komunikácia bola bezproblémová. Facka však prišla hneď v prvý deň a to v momente, kedy som sa po práci šla umyť do kúpeľne v stajni. Zistila som, že toaleta je komplet upchatá. Som si stopercentne istá, že keď som predošlý piatok odchádzala zo žrebčínu, toaleta bola v poriadku a zrazu v pondelok nefunguje? Stačilo do nej mrknúť jedným okom a hneď mi bolo jasné, že niekto prudko šikovný nahádzal do záchodu vlhčené obrúsky - dovolím si tvrdiť, že aj malé decko vie, že vlhčené obrúsky sa do záchodu nesmú hádzať! No a keďže som si spomenula, ako mi Janka hovorila, že jej kedysi tie tri dievčatá, ktoré tam chodia jazdiť, pravidelne kradli zo skrinky vlhčené obrúsky, bolo mi jasné, kto ten záchod upchal. Normálny človek by išiel za vedúcim a povedal, že je problém s toaletou, že to treba opraviť. Ale naše tri princezné nie. Kdeže! Ony zvolili hru na mŕtveho chrobáka. Čo ma však štvalo viac bolo, že som na záchode našla svoj toaletný papier! Bol to presne ten istý papier, ktorý som si priniesla sama z domu a tým pádom si ho odkladám do svojej skrinky, pretože je sakra proste môj! V tom momente som dostala neskutočné nervy, pretože som si uvedomila, že úplne cudzie dievčatá, ktoré som videla raz v živote a ktorých mená ani nepoznám, sa mi hrabali vo veciach, ktoré som mala odložené vo svojej skrinke!

Áno, presne tak, nadrzovku si otvorili moju skrinku v šatni, z tašky mi vybrali toaletný papier, použili ho a ešte boli natoľko drzé, že sa ani neobťažovali vrátiť ho späť na miesto! Verili by ste tomu? Majú dvanásť rokov a už kradnú? Áno, ja som tiež kedysi dávno mala 12/13 rokov a tiež som chodila v tomto veku ku koňom, ale nikdy v živote by mi nenapadlo hrabať sa niekomu (navyše cudziemu) v skrinke a brať si bez slova jeho veci. Jedna vec je niečo potrebovať, nemať to a rýchlo to zháňať, no niečo celkom iné je nadrzovku niečo ukradnúť a nevrátiť! A ako viem, že mi ho ukradli? Jednoducho. Pred pár mesiacmi totižto Janke zo zamknutej skrinky tieto tri drzé opice (prepáčte, ale inak ich naozaj nazvať neviem) ukradli čokoládu a zjedli ju. Plus asi pred mesiacom jej rozbili rýchlovarnú kanvicu a ani sa neunúvali priznať sa, nieto ešte kúpiť novú. Vlastne podľa toho, čo mi Janka povedala, ju našla rozletenú na niekoľko častí na zemi po celej šatni. Príde vám to normálne? Mne teda naozaj nie. Takže už od pondelka som bola kvalitne vytočená.

V utorok ráno po príchode do práce som si v šatni všimla, že si Janka zabudla svoje vlhčené obrúsky na gauči a keďže viem, že jej ich dievčatá používali (a upchali nimi toaletu), rozhodla som sa odložiť ich do mojej skrinky. Dala som ich pod svoju krabicu s vreckovkami, ktorú mám vzadu v skrinke. Pred odchodom zo šatne som si ešte všimla, že Janka má v dvierkach svojej skrinky zasunutý nejaký papier s odkazom, v domnienke, že je to od šéfa, som si ho prečítala. Och, aký omyl! To si len tie tri šťanby potrebovali dokázať vlastnú dôležitosť a na papier nám napísali, čo všetko treba pri koňoch urobiť. Hlavne, že nezabudli na koniec dať asi desať výkričníkov. Ako keby sme tú prácu nerobili deň čo deň. :-/

Streda a štvrtok prebehla viacmenej bezproblémovo, v piatok som v práci nebola, lebo som ležala doma s teplotou. Na ďalší pondelok som prišla do práce o pol ôsmej, klasicky som si to namierila rovno do šatne a v tom ďalší šok. Jankine vlhčené obrúsky boli vybraté z mojej skrinky a hodené vedľa na kresle, navyše s roztrhnutým obalom! Takže sa mi slečinky znova hrabali v skrinke. Nádhera. Janka prišla do práce a ja som jej hneď povedala o tom, ako sa mi dievčatá hrabú v skrinke, že mi ukradli toaletný papier a takisto že mi zo skrinky vybrali jej vlhčené obrúsky, ktoré som tam pred nimi schovala. Janka iba žasla a ja v podstate takisto. Rozhodla som sa, že dievčatám nechám na stole papier s odkazom, ktorý znel približne takto: "Dievčatá, vám to nepríde vôbec blbé hrabať sa úplne cudziemu človeku v skrinke a brať mu veci jeho bez opýtania?". Presne podľa našich očakávaní sme sa dočkali len arogantnej odpovede, za ktorú by som dievčatám dala takú facku, že by sa im hlava ešte týždeň krútila. Odpoveď znela: "Áno, aj my sme proti tomu, vôbec s tým nesúhlasíme" a za tým ďalšie dokazovanie si ega tým, že nám nechali niekoľko ďalších pokynov k práci. Ach, aké nervy sme chytili. Za prvé, ja tam nie som od toho, aby som ometala pavučiny a ony si tam chodili šunky váľať. Ja som na pozícii administratívnej asistentky a v stajni vypomáham iba keď nie je práca v kancelárii, aby toho Janka s Palim nemali veľa. Za druhé, môj nadriadený je majiteľ žrebčinca a nie nejaké 12ročné pipky, ktoré si myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta a že im patrí celá šatňa vrátane obsahu skriniek pracovníkov ranča.

No nič, aspoň že v ten deň bol záchod konečne po týždni opravený a ja som si povedala, že tam teda nechám ten svoj toaletný papier, tentokrát naschvál aby som videla, či ho budú aj po mojej výstrahe kradnúť. Stalo sa presne to, čo som očakávala - toaleťák postupom času mizol. V stredu z neho bola už len polovica, vo štvrtok som opäť nebola v práci, takže ja som ho nepoužívala a keď som prišla do práce v piatok a šla pred obedom na toaletu, z toaletného papiera mi ostalo len pár útržkov na dve použitia. Tak, dievčatá ho zvládli za týždeň celý spotrebovať, hoci nebol ich a hoci pôvodne som ho mala odložený vo svojej skrinke, vo svojej taške. Čo na tom, že sa celý minul, hoci ja som ho použila asi len 5-krát. Vôbec to nie je nápadné, kdežeeee.

Tlieskam! Rodičia môžu byť na svoje malé drzé zlodejky hrdí! Nebolo by odveci dať dievčatám pár výchovných faciek, lebo ak ich nedostanú od rodičov, prisahám Bohu, že ich dostanú odo mňa. Kto to kedy videl aby sa mi malé sopľane hrabali v mojej skrinke, kradli mi moje veci a ešte aj boli drzé ako opice! Úcta k starším je pre nich asi neznámy pojem, z jazdiarne si robia doslova holubník, každý deň po nich ostáva bordel, každé ráno po nich vyhadzujem smeti zo stola, lebo zjavne je pre nich neuveriteľný problém presunúť tie papiere od keksíkov a čokolád a šupky od mandariniek do koša, ktorý je o meter ďalej. A nech si ma neprajú keď tam v pondelok prídem a v šatni bude zasa bordel ako u cigánov v osade!

Verte mi, žila som na intráku 5 rokov a za ten čas som sa stretla s rôznymi typmi ľudí, avšak v živote ma nikto nevytáčal tak, ako tieto tri malé drzé šťanby. Kto to kedy videl takto sa správať k niekomu, kto je od vás o 13 rokov starší a navyše cudzí. Keby som sa ja v ich veku takto správala, tak mi rodičia strelia také zaucho, že by som ešte týždeň revala bolesťou. Ruky nohy dolámať sopľaňam sprostým, hneď by prestali vyskakovať. Majú jediné šťastie, že keď prichádzajú na jazdiareň, ja tam už nie som, inak by sa posrali strachom ako by som sa na nich vyvrieskala. To svet nevidel také správanie.

Možno ste postrehli a možno nie, že som pred takmer dvoma týždňami nastúpila v novej práci. Priznám sa, že vstávať o šiestej ráno nie je tak celkom moja šálka kávy, ale do práce som sa tešila a možno práve to je dôvodom, že som zatiaľ ani raz nezaspala. U mňa fakt výkon hodný superhrdinu, takže mi kľudne (aspoň pre dnešok) hovorte SuperZuu.

Iste viete, že kone milujem už odmala a už od detských čias sa okolo nich motám. Ešte ako malé dieťa som sa vozila na ťažných koňoch, ktoré chodili ťažiť drevo do lesa kde som trávila svoje detstvo a neskôr - to som ešte stále bola na základnej škole - som začala jazdiť western na jazdiarni u nás v meste. Čo ale čert nechcel, môj tréner sa po niekoľkých mesiacoch odsťahoval a v meste nebol nik iný, kto by sa westernu venoval. Musela som teda s jazdením prestať. A hoci som kone počas štyroch rokov strednej školy ani nevidela, moja láska k ním ani na chvíľu neochladla. Štyri roky na strednej škole zbehli ako voda a keď som sa rozhodovala kam na vysokú, mojou prvou voľbou bola Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, konkrétne odbor hipológia. Veľmi som túžila študovať odbor zameraný výhradne na kone, no moja smola sa naplno prejavila keď prijímačky spočívali v otázkach ako "Máte jazdeckú licenciu? áno/nie. Máte trénerskú licenciu? áno/nie." V tú ranu som pochopila, že sa na hipológiu bez potrebných licencií skrátka nedostanem a že celé prijímačky boli robené len naoko a škola už vopred veľmi dobre vedela, kto bude prijatý - konieckoncov koniari sa medzi sebou poznajú viac než dobre, takže bežný smrteľník pri nich nemá šancu. Nakoniec mi ale škola ponúkla iný odbor a síce manažment živočíšnej výroby. Chvíľu som váhala, no keď som zistila, že aj na tomto odbore sa budem aspoň sčasti venovať koňom, súhlasila som. Po piatich rokoch strávených na univerzite a úspešných štátniciach som si v lete 2015 prevzala vytúžený diplom a získala titul inžinier. Krátko po škole som sa vybrala na niekoľko mesiacov do Chorvátska, ktoré som trávila prácou na miestnom ranči. Všetko pekné sa však jedného dňa musí skončiť a ja som sa opäť ocitla na Slovensku. Veľmi som túžila nájsť si prácu v obore, ale sami dobre viete, ako to na Slovensku s poľnohospodárstvom vyzerá.

Po niekoľkých mesiacoch sa mi však pošťastilo a ja som sa dostala na jedno kúzelné miesto, kde teraz trávim celé dni. Začala som pracovať v žrebčinci neďaleko môjho mesta a od tých čias mám úsmev okolo celej hlavy. Nebudem vám klamať - práca je to náročná, hlavne po fyzickej stránke. Našťastie mám tú výhodu, že striedam prácu v stajni s prácou v kancelárii, takže si aspoň trochu oddýchnem. Sú ale dni, kedy sa k papierovačkám vôbec nedostanem a naopak sú tiež dni ako tento týždeň, že kone vidím len z okna a nemám čas sa s nimi ísť pomojkať. Tak či onak, som na tomto mieste nesmierne šťastná pretože v sebe spája presne to, čo som hľadala. Nechcela som miesto, kde by som bola v neustálom kontakte s ľuďmi/zákazníkmi/klientmi, no zároveň som nechcela byť celkom odrezaná od civilizácie. Takto mám v práci skvelých kolegov, s ktorými sa koľkokrát vykecávame aj dve hodiny po tom, čo nám padla. Na druhú stranu keď mám chuť byť sama, idem k mojim chlpáčom a venujem sa im.

Všetky naše kone sú absolútne úžasné, teda vlastne všetky až na jednú výnimku, ktorou je náš Vilo. Willy je mladý žrebec, krásny, ryšavý, vysoký so žiarivými očami, má ale tú najdrzejšiu povahu, akú si len viete predstaviť. Tak napríklad hneď v prvý deň sa rozhodol, že sa zahrá na môjho kaderníka a zatiaľ čo ja som mu čistila box, mi on žužlal moje dlhé, roky pestované vlasy. Asi chcel byť jediná ryšavá hlava v stajni. Druhý deň to už bolo o čosi lepšie, konečne mi prestal robiť zle a ja som si myslela, že chlapec pochopil kto je tu šéf. Z tohoto hlbokého omylu ma vyviedol hneď v deň tretí. Vilo si totižto zmyslel, že ma potrápi hneď zrána a že k tomu využije svoje zuby. Áno, dobre si myslíte, Willy sa pustil do hryzenia - neustáleho hryzenia. Chvíľu mi chcel zožrať vidly, chvíľu sa pokúšal prehrýzť pneumatiku na fúriku, no a potom objavil mňa. Hodnú chvíľu ma skúšal zozadu pohrýzť na chrbte, ale našťastie si to odniesla len moja vesta. O čosi horšie z nášho zápasu vyšla moja ruka. Tá ryšavá drzá príšera ma pohryzla! A to dosť bolestivo. Druhé ráno som sa zobudila s nepeknou fialovou modrinou na ľavej paži. Povedala som si však, že to proste patrí k práci so zvieratami a vlastne ma kolegovci už v prvý deň pred Vilom varovali - že vraj toto robí všetkým novým ošetrovateľom (heh, to povedzte mojej modrine). Štvrtý deň som zistila, že kone majú dobrú pamäť, pretože Vilko náš krásny milovaný hneď vedel, ako na mňa má ísť. Do boxu ma už pomaly ani nechcel pustiť, avšak bola som dominantnejšia a po chvíľke naťahovania sa s ním konečne ustúpil. Nejaký čas bol v pohode a potom sa opäť prejavila jeho nie veľmi priateľská povaha. Hej, opäť tie jeho zuby! Už presne vedel kam má útočiť. Schéma chrbát-hrudník-ruky sa opakovala snáď dvadsaťkrát, zakaždým to však boli len náznaky a ani raz nehrýzol naozaj. Nedovolil si lebo som naňho pri každom pohybe skríkla. Nakoniec mu to však nedalo a využil príležitosť keď som nedávala pozor. Sviňa jedna ako ma zase štipol, tentokrát do predlaktia a hneď po tom do pŕs. Au, krutá bolesť, to mi verte. Ja viem, že Willy je v podstate dobrý chlapec, ale je ešte mladý a tak skúša, čo si môže dovoliť. Konieckoncov je rovnaký ako jeho sestra Darista. Tá je síce väčšinou sladká ako med, no občas ju tiež pochytí takáto drzá nálada a skúša kto si nechá skákať po hlave. Našťastie stačilo na tých dvoch párkrát poriadne pokričať a viac si už nedovoľovali. Vtipné však bolo, keď som sa po práci prezliekala v šatni a kolegynka zbadala moju modro-fialovo-zelenú ruku. Len sa tak nesmelo opýtala, či na mňa Vilo skúšal čo si môže dovoliť. Bolo jej jasné od koho to mám, konieckoncov si takýmto fyzickým týraním od Vila prešli všetci :-D 

Tak či onak, nová práca ma baví a hoci nie každý sníva o tomto jobe, ja som zaň rada. Veď uznajte - som celý deň uprostred prírody, obklopená asi 50 koňmi a už po prvých dňoch som začala parádne chudnúť - kto by sa sťažoval?

Jedinú nevýhodu vidím v tom, že keď po práci prídem domov, ledva sa dotrepem do sprchy a na blog mi už neostáva toľko času a predovšetkým energie, ako by som chcela. Aj preto teraz vydávam články zriedkavejšie, musím si vytvoriť nový systém, nejako si prispôsobiť nový časový rozvrh a snáď tu bude znova viac než len jeden článok týždenne. No uvidíme, necháme sa prekvapiť. Každopádne už teraz viem, že pre vás pripravujem na december ďalšiu giveaway, takže buďte v strehu, odoberajte môj blog aby vám nič neuniklo a nezabudnite sa zapojiť ;-)

Dobrý večer, priatelia.

Nikdy som o tom nepísala, nikdy som nemala potrebu rozprávať o mojom súkromí verejne, ale čím ďalej tým viac si uvedomujem, že to možno bola chyba. Možno som sa s vami mala o tieto slová podeliť už skôr a možno by bolo všetko inak, ktovie. Som človek z mäsa a kostí a rovnako ako vy, aj ja mám svoje trápenia. Pred niekoľkými rokmi som mala dokonalý vzťah s dokonalým chlapom, plánovali sme si budúcnosť, tešili sa na spoločné bývanie, mali hromadu spoločných priateľov, skrátka všetko bolo ako má byť...

...až som sa jedno ráno zobudila a ono to bolo preč. Romantická idylka sa v okamihu zmenila na partnerské peklo. Každá prkotina prerástla v hádku, každé jeho slovo ma štvalo viac a viac, čím ďalej tým intenzívnejšie som vnímala jeho nedostatky a uvedomovala si, že človek, ktorý bol dlhé roky mojim najlepším priateľom, sa zrazu zmenil na môjho úhlavného nepriateľa. Už som sa oňho nemohla oprieť, nemohla som mu veriť, nemohla som ho viac milovať. Po rokoch bezchybnej rozprávky som zistila, že to všetko od začiatku bolo iba klamstvo. Že som len nejaká cena útechy, že som voľba číslo dva. Asi si viete predstaviť, že v takom niečom som sa nemohla cítiť dobre a už vôbec som nemohla byť šťastná. Nebudem klamať, bola to pre mňa asi tá najväčšia facka akú som doposiaľ od života dostala. Niet divu, že sa to tak veľmi podpísalo na mojej psychike.

Z dievčaťa, ktoré bolo večne usmievavé, malo desiatky priateľov a stovky kamarátov, sa razom stala osamelá žena. Žena, ktorá plakala každú noc a pýtala sa toho hore prečo práve ona. Prestala som komunikovať s okolím, úplne som sa uzavrela, moja dôvera k ľuďom bola nadobro preč. Veď ako môžte niekomu veriť, keď vás zradí váš najlepší priateľ a muž, ktorého ste si mali brať?! Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, začala som mať silné depresie, celé dni som len spala alebo bezvládne ležala na posteli, nevychádzala som z domu, stránila som sa ľudí. Stala sa zo mňa ľudská troska a po nejakom čase som už nebola schopná zájsť ani do obchodu. Čoraz častejšie sa mi nechcelo ísť do školy, vynechávala som prednášky, každý týždeň som čakala kedy spolubývajúce odídu domov a ja budem mať celú izbu len pre seba. Chcela som mať pokoj, chcela som byť čo najďalej od ľudí. Takto sa to ťahalo zhruba rok až to celé zašlo tak ďaleko, že u mňa prepukla sociálna fóbia.

Sociálna fóbia je stav, kedy máte neskutočné návaly úzkosti, stresu a paniky pri akomkoľvek priamom i nepriamom kontakte s inými ľuďmi. Nejde len o to, že nemáte náladu sa s nikým baviť. Sociálna fóbia má jasné fyzické prejavy. Ani nespočítam koľkokrát mi bolo zle od žalúdka pri pomyslení na to, že musím vyjsť medzi ľudí. Viac ako rok som nebola schopná zájsť sama do obchodu, objednať si donášku jedla, telefonovať či mailovať si s cudzími ľuďmi, ísť len tak s niekým von - proste nemohla som robiť nič, čo človek bežne robí. Mala som neustále pocit, že na mňa všetci zízajú, že ma hodnotia, že na mňa ukazujú prstom a smejú sa mi. Bola som v neskutočnom strese zakaždým, keď som mala vyjsť na verejnosť. Vtedy som vôbec nevedela, čo sa so mnou deje. Bolo to divné, cítila som sa kvôli tomu mizerne, ale myslela som si, že je to tým rozchodom. Až po nejakej dobe som spoznala niekoľko youtuberok, ktoré mali/majú rovnaké problémy ako ja a od nich som sa dozvedela o čo vlastne ide. Pri sociálnej fóbii je ale jeden veľký problém a síce, že nikto nevie z čoho presne vzniká a ako presne proti nej bojovať. No teda takto - existujú určité cvičenia/tréningy, ktoré pomáhajú s ľahšou formou sociálnej fóbie. V prípade ťažšej formy je to ale už zložitejšie. A ja som na just trpela zrovna tou ťažšou formou. Vlastne stále trpím.

Nie je to tak dávno, čo som nedokázala vyjsť z domu bez doprovodu. Kamkoľvek som išla, musel so mnou niekto ísť už priamo z domu. Keď sme išli von s kamarátmi, museli pre mňa prísť domov. Keď som šla na nákup, tak jedine so spolubývajúcou. Hoci som sa snažila s tým bojovať, dlhé mesiace som sa vôbec nevedela pohnúť z miesta. Dlho mi trvalo prekonať samú seba a pomalými krôčikmi sa vrátiť do normálneho života. Po viac ako roku opäť chodím vonku sama, opäť si zvládnem sama nakúpiť, zvládnem si vybaviť veci na úradoch a dokonca aj s priateľmi sa stretávam omnoho častejšie než predtým. Síce sa mi ešte často stáva, že trpím úzkosťou keď mám ísť na nejaké nové, neznáme miesto, ale už sa mi to párkrát podarilo prekonať.

Najväčší problém mi ale stále robí komunikácia s cudzími ľuďmi. Zakaždým, keď mi volá nejaké neznáme číslo, spanikárim a bojím sa dvihnúť mobil. Mám strach, že nebudem vedieť reagovať, že nepochopím o čo sa jedná, že sa strápnim a budem za totálneho idiota. Nie je to pre mňa ľahké lebo predsalen som už vo veku, kedy potrebujem riešiť hromadu vecí, ktoré za mňa maminka ani ocinko nevybavia. Síce na tom stále nie som tak dobre ako normálny, zdravý človek, ale je to deň po dni lepšie. Ja vlastne ani neviem ako proti tomu bojujem. Niektoré dni sú proste v pohode, iné dni sú zasa katastrofálne. Najhoršie je, že takéto niečo si bežný človek nedokáže ani predstaviť. Okoliu to väčšinou nevysvetlíte, pretože to nepochopí. Ani sa nedivím, veď ja sama nedokážem presne vysvetliť, čo sa to so mnou vlastne deje. Je to zvláštne a popravde až doteraz som o tom takmer nikomu nepovedala. Keď som s niekým mala ísť von, väčšinou som to pol hodinu pred stretnutím zrušila s nejakou pochybnou výhovorkou. A zakaždým to zafungovalo. To ale nebola cesta, ktorou som chcela ísť. Ja som sa chcela pohnúť z miesta. Chcela som sa opäť postaviť na vlastné nohy a žiť život, aký som žila predtým. Hoci na tom stále nie som tak dobre, ako by som chcela byť, aj tých pár malých krôčikov pre mňa predstavuje veľký úspech.

A prečo vám toto všetko po toľkých rokoch píšem? Pretože to, čo sa stalo mne, sa môže stať komukoľvek z vás. A možno sa vám to už deje. Možno máte rovnaké problémy a neviete čo to je. Možno ste z toho zúfalé tak, ako som bola ja. Možno rovnako ako ja neviete nájsť východisko z tohto bludného kruhu. Možno vám nebudem všetkým vedieť pomôcť, ale budem sa zo všetkých síl snažiť vám aspoň dať silu. Nerobte rovnakú chybu ako ja, neduste to v sebe, nenechávajte si to pre seba. Keď sa niekomu zdôveríte, bude pre vás jednoduchšie bojovať s tým. Budete sa mať o koho oprieť a budete mať pri sebe niekoho, kto vás podporí. Ja som si tým prešla sama a vlastne stále si tým prechádzam sama, ale deň za dňom sa to lepší.

V posledných týždňoch som v sebe našla veľa energie a odhodlania zmeniť svoj život. Snažím sa zmeniť svoj pesimistický pohľad na svet, snažím sa uniknúť depresiám a snažím sa opäť naštartovať svoj sociálny život. Prvým krokom pre mňa bolo ukončenie kontaktu s ľuďmi, ktorí ma ťahajú ku dnu. Vymazala som zo svojho života všetkých negatívnych ľudí, pretože negativity mám vo svojom živote dosť aj vďaka sebe samej. Pochopiteľne nie je dobre obklopovať sa ľuďmi, ktorí k vašim vlastným problémom pridajú ešte tie svoje. Treba ich odstrihnúť a zamerať sa na riešenie vlastného života. Treba hľadať motiváciu všade kam sa pozriete. Mne osobne veľmi pomohlo nájsť si nové hobby. Začala som sa zaujímať o zdravší spôsob života, kúpila som si knihy o zdravom stravovaní, o domácej kozmetike, začala som si vyrábať domácu kozmetiku, pustila som sa do čítania blogov a článkov o ekologickom žití a hlavne som si našla množstvo inšpiratívnych článkov so skvelými tipmi na lepší život. A taktiež som sa rozhodla, že sa s vami chcem deliť o moje vlastné tipy a rady ako zmeniť svoj život, ako zmeniť seba a ako byť šťastnejší, takže sa na mojom blogu začnú objavovať nejaké tie motivačné články. Zistila som, že ma baví motivovať aj ostatných, že mi to dáva pocit istoty a kontroly nad svojim životom a  práve to je tá vec, ktorá mi za posledné roky najviac chýbala. Viete, celé tie roky som nemala silu s tým niečo robiť, cítila som, že som odpísaná, že už sa to nikdy nezlepší. Ale našťastie sa to začalo zlepšovať a ja opäť nachádzam svoje staré JA. To JA, ktoré miluje život a ľudí okolo seba. Našla som svoje stratené JA, ktoré je odhodlané vybudovať si lepší a krajší svet a ten pocit je na nezaplatenie. A práve to je ten dôvod, prečo som sa rozhodla podeliť sa s vami o môj príbeh - pretože chcem, aby ste aj vy našli to svoje zabudnuté JA, ktoré vás bude hnať stále vpred...

Zdravím vás, moje milé :-)

Už vo včerajšom článku som sa pozastavovala nad tým, ako sa zmenili medziľudské vzťahy, ako sa z priateľstiev vytráca záujem a ako sa svet stáva povrchnejším. No a dnes sa opäť na chvíľu zamyslím nad tým, kam sa doba posunula. Nerobím si žiadne ilúzie o 21. storočí, no ľudské ego ma asi nikdy neprestane prekvapovať.

Nemusím byť slniečkár aby som bola k ľuďom čo najmilšia, samozrejme pokiaľ to situácia dovoľuje. Zároveň tiež nie som tak naivná aby som si myslela, že všetci všetkých zbožňujú a svet je vlastne len jedna veľká ružová cukrová vata. Povedala by som, že som z takýchto predstáv už dávno vyrástla, ale vlastne viete čo? Ja som nikdy v takýchto detinských predstavách nežila. Faktom je, že ja nemusím úplne všetkých a takisto oni nemusia mňa. Taký je život, každý má právo voľby. Ak mi niekto nesedí, tak sa snažím vyhnúť vzájomnej interakcii a ak s inak nedá, tak som aspoň natoľko zdvorilá, aby som sa ho mojim nezáujmom nijako nedotkla. Lebo predsa každý sme nejaký. Sama nie som dokonalá, tak prečo by mali byť ostatní?

Čo si však všímam v posledných rokoch je trend neustále všetkých súdiť - tento je príliš malý, táto zase príliš veľká, ten by mal viac cvičiť a hentá by zasa nemala jesť toľko zmrzliny. Čo na tom, že povahovo sú to všetko dobrí ľudia? Veď už dávno ide len a len o vzhľad. Nie si dosť chudý, dosť vysoký, dosť vlasatý, dosť zubatý, no tak sa proste schovaj do kúta a neobťažuj nás!

Nie, to nie sú moje názory, takto svet mladých proste funguje. Už od puberty sa väčšina z nás trápi tým, že nezapadá. Robíme všetko pre to, aby sme splnili akýsi pomyselný štandard dokonalej ľudskej bytosti. Lenže kto udáva tento štandard? Kto diktuje, ktorý človek má hodnotu a ktorý by sa mal v tom horšom prípade odstreliť a v tom lepšom aspoň nevychádzať medzi ľudí? Sú to časopisy, média, sociálne siete? Možno. Lenže aj za tými stojíme opäť len a len MY.

Nie je to smutné? Nie je smutné, že si človeka nevšimneme pokiaľ nemá miery 90-60-90? Nie je smutné, že chlap musí mať veľké auto a kopec prachov, aby sme ho považovali za muža? Nie je smutné, že ženy sú kurvy ale chlapi hrdinovia?

Neviem ako vy, no ja sa snažím ľudí deliť na dobrých a na zlých. Tých zlých si držím od tela, tých dobrých sa snažím spoznať a niečo sa od nich naučiť. Nemyslím si, že život každého človeka má rovnakú cenu - život masového vraha určite nebudem velebiť len preto, že je z rovnakého mäsa a kostí ako ja, pre mňa taký človek nikdy nebude mať miesto v tejto spoločnosti. Ale rozhodne nepôjdem a neukameňujem Aničku od susedov za to, že má kratšie vlasy a menšie prsia ako ja. Zase odtiaľ-potiaľ vážení!

Ako si vôbec môže niekto dovoliť zhadzovať vás len preto, že nespĺňate jeho predstavu dokonalého fyzického tela? Ako na vás niekto môže ukazovať prstom kvôli tomu, že nenosíte trendové handry a v ruke nedržíte iPhone za 15tisíc? Nie som si vedomá toho, že by mňa osobne niečím obmedzoval vzhľad ostatných. Jasné, nemusí sa mi páčiť, že je niekto extra chudý a iný zasa extra obézny, môžem slobodne vyjadriť svoj názor, ale určite ho kvôli tomu nepôjdem urážať a vštepovať mu tým pocit menejcennosti. Viete, ono je rozdiel niekomu poradiť v záujme jeho zdravia a fyzickej či psychickej pohody a je rozdiel niekoho šikanovať, vysmievať sa mu a robiť z neho niečo menej.

To skutočne nikomu nevadí, že mladé dievčatá končia na psychiatrii? To vážne nikomu neprekáža, že sa čím ďalej tým viac bojíme byť sami sebou? Lebo čo ak... čo ak niekde za rohom striehne módna polícia, uznávaná beauty blogerka alebo snáď samotná kráľovná Alžbeta... Strácame šťastie kvôli malichernostiam, divíme sa, že 20-roční ľudia trpia depresiami, že sa pubertiaci režú žiletkou, že si v 18tich niekto siahne na život. A pritom si za to môžme sami.

Skúsme nabudúce menej súdiť pohľadom a viac sa snažiť toho druhého spoznať zvnútra, pretože ani krásna tvár nenahradí ohavnú osobnosť... Z osobnej skúsenosti viem, že si omnoho radšej nechám poradiť (a tiež prijmem kritiku) od niekoho, kto o mňa prejavil naozajstný záujem (kamarátsky/romantický - na tom až tak nezáleží), než od niekoho, kto prišiel, videl, urazil ma a šel zase o dům dál....

Ono je to síce pekné, že mi z každej strany niekto tlačí do hlavy aká mám byť, ako mám vyzerať a ako sa mám správať, ale pochopte už konečne, že ja som ja. Teraz som takáto a väčšina z vás ani netuší prečo je to tak. V prvom rade sa chcem a musím naučiť milovať samú seba bez ohľadu na názory ostatných. Neospravedlňujem tým nadváhu, sociálnu fóbiu či depresie, ktoré mám, proste sa len snažím nájsť spôsob ako žiť a nezblázniť sa. Lebo to je ten prvý krok, ktorý každý z nás "menej dokonalých" musí urobiť skôr, než začne makať na svojej premene. Musíme sa chcieť zmeniť pre seba, nie pre svoje okolie. A na to aby sme pre seba chceli to najlepšie, sa najprv musíme naučiť mať radi. Len ono to nie vždy je také ľahké, keď nám všetci navôkol hádžu pod nohy polená. Necvičíme = sme lenivý tuleň. Začneme chodiť do fitka = prečo preboha otŕčame svoje špeky na verejnosti, kto sa má na nás pozerať? No tak to sa vám teda hlboko ospravedlňujem moji milí, hneď sa idem zavrieť doma, zabarikádujem dvere, zadebním okná a na svetlo sveta nevyjdem kým zo mňa polka neubudne! Bude vám to takto stačiť či sa mám ísť rovno odstreliť aby ste mali pokoj na duši? Dajte mi vedieť, nech teda viem aký je aktuálny trend v medziľudských vzťahoch.

Pamätáte si tie časy, kedy kamarátstvo znamenalo ísť von, pokecať si pri káve, zbehnúť spolu na nákupy, dať si jedno-dve-tri pivká alebo len tak sedieť na schodoch a vylievať si srdce? Už je to pekne dávno čo sme vymenili osobný kontakt za palce a srdiečka virtuálneho sveta. Hodnota človeka sa už nemeria podľa jeho prínosu spoločnosti a správania sa k ľuďom, miesto toho ju dokážete za pár sekúnd odhadnúť z počtu priateľov a fanúšikov, ktorých dotyčný nazbieral za svoj život. Donedávna som aj ja patrila k chytačom pokémonov priateľov na facebooku, myslela som si, že musím vedieť ako žijú moji spolužiaci, ako sa má brat môjho ex, s ktorým som sa pred 10 maximálne tak pozdravila či dokonca ako sa majú kamaráti mojich kamarátov, s ktorými som si minulý piatok potriasla rukou pri odchode z baru. No tak si vravím "A na čo? Na čo je toto vlastne dobré? K čomu mi je 400 kontaktov keď si píšem s tromi? K čomu mi sú fotky detí mojich známych, keď deti vôbec nemám rada?" A tak sa začala čistka. Mazala som hlava - nehlava, s kým si nepíšem, nekomentujem, kto ma nezaujíma, išiel zo zoznamu von.

A viete čo? Zostala mi desatina priateľov. Všetko ľudia, o ktorých sa úprimne zaujímam. Ľudia, na ktorých mi záleží a ktorí dali môjmu životu tú správnu príchuť. Ľudia, s ktorými som vyrástla a s ktorými si mám stále čo povedať. Jedným slovom: priatelia. Lebo hej, je rozdiel mať priateľa, kamaráta alebo známeho. Je rozdiel byť spolužiak a je rozdiel byť parťák do ťažkých časov. A vôbec, prečo by mojich ex-spolužiakov, s ktorými som nenašla spoločnú reč ani počas 4 rokov strednej školy, mal zaujímať môj osobný život? Veď ich je do toho úplný prd. A mne je tiež šuma-fuk, kde trávili tohtoročnú dovolenku a akú veľkú srajdu zo seba zase vypudil ten ich malý parchant, ktorého meno si ani za Boha nepamätám. Choďte s tým už niekam! Radšej budem obklopená malou skupinkou starostlivo vybraných priateľov, než sa cítiť osamote uprostred davu kamarátov. Z lajkov sa stejne nenajem.

A vôbec, kedy sme sa stihli dostať od starých čias do tohoto podivného virtuálneho šialenstva? Kedy sme sa stihli takto chytiť do sociálnych sieti, zamotať sa v nich a ostať uväznení? Kedy sa priateľstvá zmenili v nútené blahoželania k narodeninám, kedy stihli dobrý pokec a ľudský kontakt nahradiť strohé emotikony, kedy sme si povedali, že takto nám to stačí? Nemáš lajky, nemáš pravdu.  Ženieme sa za niečím, čo v skutočnosti nemá žiadnu cenu. Dokonca sme ochotní si tú slávu kúpiť. To ako naozaj? Naozaj sme zašli až tak ďaleko, že si za tri doláre nakúpime kopec lásky, kopec lajkov, kopec fans a budeme si spokojne honiť ego, ako nás všetci milujú, akí sme úžasní, neomylní a nenahraditeľní? 

Je mi z toho na grc, je mi z toho smutno a vôbec tomu nerozumiem. Nerozumiem ako sa dá takto žiť, ako sa dá takto byť šťastný, ako si môže niekto myslieť, že má právo povyšovať sa nad ostatných len preto, že má viac kamarátov, viac srdiečok na fotkách, viac odberateľov. Kde sa vytratila ľudskosť, pokora, zmysel pre slušnosť? Neviete niekto?

Ja som vždy bola tak trochu iná, takže niet sa čomu diviť, že som sa rozhodla ísť inou cestou. Nestojím o neosobnosť, nestojím o stovky príbehov, ktoré ma vlastne vôbec nezaujímajú. Nestojím o kúpených fanúšikov a už vôbec nestojím o like4like. Nechcem čítať návody ako sa stať obľúbeným na sociálnych sieťach. Nechcem nikomu oplácať komenty a už vonkoncom nechcem zdieľať svoj život s ľuďmi, ktorí sa ženú za prázdnymi číslami. Mám pár priateľov, ktorí si radi vypočujú čo ma trápi, ktorí sadnú na autobus a prídu za mnou hoc aj o polnoci len preto, aby ma objali. Tých pár priateľov je dôležitejších než čokoľvek iné na tomto svete. Tých pár priateľov, to je tá rodina, ktorú sme si sami vybrali. Tých si treba vážiť.

Ahoj, priateľ môj. Vítam ťa opäť po nejakom čase pri novom článku. Tentokrát to bude skôr denníčkový pokec alebo ak chceš a si dobrodruh, tak TIP kde nesmieš budúci rok chýbať ak miluješ zábavu a dobré pivo. Nie nie, nejdeme na októberfest, na ten si ešte chvíľu počkáme. Reč je o Dni otvorených dverí (DOD) v pivovare Šariš. Východniarom asi nemusím túto akciu predstavovať, keďže na ňu všetci chodíme už roky-rokúce, ale ty keď nie si srdcom východniar, ta čítaj ďalej nech si v obraze. Vieš jak - šalený východ sa nehovorí nadarmo a už tobôž nie ak ti v žilách koluje miesto krvi dobré pivko...

...a že ho v sobotu tieklo potokom, to ti snáď ani nemusím hovoriť. Prvá septembrová sobota je pre každého správneho východniara veľkým sviatkom. Všetci sadajú na autobus (tí menej predvídaví do auta) a vyrážajú smer pivovar. Tú lásku k nášmu pivu cítiš všade - vo vzduchu, v srdci i v pohári s čerstvo načapovanou jedenástkou. Jedenástka bola tohtoročný špeciál a bola tak špeciálna, že na ňu boli najdlhšie rady. Ale ušlo sa každému taže šicko v poradku. A keď si si konečne vystál šoru (rad) na tú svoju vyvolenú, posunul si sa o kus ďalej k ďalšej atrakcii. Ľudí mrte, sa nemôžeš ani pohnúť ta ideš jak buldozér k východniarskym tetovačkám. Na hruď si capneš "srdcom východniar" a na zápästie "jedno" pivečko. Super, vybavená vec, môžeš sa ísť baviť.

Na pódiu Junior s Čekovským robia srandy ne také, rehoceš sa až pivo rozlievaš, ale šak nevadí bo je ho tu dosť. Konečne sa dočkáš svojej obľúbenej kapely, zatrsáš si, zaspievaš si, vyskáčeš sa, zas sa oleješ a zas ti to nevadí bo taký deň je len raz v roku.

Vieš, ono východ to je taký čarovný kraj, kde nemusíš nikoho poznať, ale i tak ho máš rád, lebo šak prečo ne? Šak to takí zlatí ľudze. Kde inde by ti celý húf ľudí začal úplne spontánne bez vyzvania spievať Happy Birthday, keď ne na najväčšej východniarskej akcii? Abo keď Tásler vylezie na stage a ani ústa nemusí otvoriť a už celá pesnička zaspievaná. To inde nezažiješ.

Stánok s jedlom navštíviš maximálne raz, bo šak škoda drahocenného miesta v žalúdku, treba nechať priestor pivu a pokračuješ smer druhý stage. Tam už Šoko v plnej paráde si ide svoj stand-up, zas kydá na ženy ta len prikyvuješ a smeješ sa jak kôň, bo jak sa u nás hovorí - co pravda, to ne hrich. A smiech je zdravý, taže tak. Pivo vypito, ideš po ďalšie, už to ani nerátaš bo do toľko ani rátať nevieš. Sadáš si na pohovku abo kde príde a je ti fasacky. Odvážnejší si trúfajú na kolotoče, ale ty sa len pozeráš, bo toto by si nedal ani bohovi. Nevadí. I tak dobre. 

Celý deň nikomu nedvíhaš telefón, lebo všetci dôležití ľudia sú na DéÓDéčku a ostatní ťa netrápia. Máš svoje pivko a nič ti nechýba. Po pätnástom pollitráku zisťuješ, že sa šouka blíži ku koncu. Čas opäť aktivovať mód buldozéru a môžeš sa predierať davom na zastávku. Chvíľu si počkáš na bus a s plným mechúrom sa nevieš dočkať porcelánového trónu, ktorý na teba doma čaká. Minúty v autobuse si skracuješ spievaním obľúbených pesničiek od IMT a robením posledných selfíčiek. Konečne si doma, padáš do postele a tešíš sa na ďalší ročník a ďalšie pivo.

Zdravím, vážení!

Už je to mesiac čo som sa posledne objavila na blogu a poviem vám, že som nemohla nič lepšie urobiť. Už som potrebovala pauzu, potrebovala som vypadnúť z domu, z môjho mesta a od ľudí, ktorých mám už plné zuby. Potrebovala som na pár týždňov vypnúť internet a nič a nikoho neriešiť...

Už dobrých 10 dní som doma a stále nie a nie venovať sa blogu. Až dodnes. Konečne si sadám k počítaču a riešim ďalšie články, ďalšie príspevky, riešim správy od vás a všetko, čo sa mi tu za ten mesiac nakopilo. Už vidím ako sa zajtra budem kopať do zadku, že mi návštevnosť padla na samé dno, ale to sa dalo čakať, keďže som neprednastavila žiadne články. Nevadí. Ja som rada, že tu stále zablúdi aspoň zopár mojich skalných fanúšikov a kontrolujú, či ešte dýcham. Nebojte, dýcham. 

Za tých pár týždňov bez internetu som mala kopec času premýšľať a vlastne som si uvedomila, že posledný rok života som absolútne premrhala. 99% dňa som strávila ničnerobením a pritom bolo tak veľa vecí, o ktorých som snívala. No proste na facku. Nie som veľkým priaznivcom predsavzatí a sľubov, lebo väčšinu z nich stejne nedodržím, no teraz mám pred sebou jednu veľkú výzvu a síce dať dokopy svoje telo a svoju myseľ. Nakúpila som si knihy o zdravom jedle, o jóge, ajurvéde a o prírodnej kozmetike, takže sa pustím do všetkých týchto vecí a snáď sa budem cítiť aspoň o kúsok lepšie. Počasiu už prestávajú vládnuť neznesiteľné horúčavy, tak hádam oprášim aj bicykel a trochu sa začnem hýbať. Veď by sa po tých 5 nezdravých rokoch na intráku patrilo niečo so sebou robiť.

Síce na zázraky neverím a bohvie ako dlho mi to vydrží, ale som odhodlaná sa s tým popasovať. Tak uvidíme. Aj keď mám teraz povinností vyše hlavy a v podstate som sa od dovolenky ani poriadne nezastavila a behám z jednej oslavy na druhú a makám okolo domu a starám sa o psov a všetky tieto moje každodenné záležitosti, verím, že si aspoň kúsok času nájdem a vypestujem si moje lepšie, zdravšie JA. Držte palce. Vidíme sa pri ďalšom článku ;-) 

Že nie? No tak to buďte radi. Ja také chvíle totižto zažívam rok čo rok pri každom významnejšom sviatku. Hej ja viem, už som si za ten čas mohla zvyknúť, že nič v mojom živote nepripomína rozprávku, ale viete, keď už má človek tých 25 len raz za život, tak dúfa, že to poriadne oslávi. Ale nestalo sa.

Celý čas som čakala, že mi rodina usporiada nejakú peknú oslavu. Nešlo by mi ani o tie darčeky, predsalen žijeme v dobe, kedy si doprajeme pekné veci každý deň a darčeky už z  narodenín nerobia nič výnimočné. Ale chcela som prežiť tento deň s rodinou a možno aj s priateľmi. Vážne som čakala, že to bude super, ach ja naivná hus. Ako keby som nepoznala moju rodinu a mojich priateľov a ešte aj túto dobu. Čo nie je na facebooku, akoby ani nebolo. Vysvetlím...

Pred niekoľkými rokmi som si uvedomila, že facebookové priateľstvá nemajú so skutočným priateľstvom nič spoločné. Ľudia vám poväčšine napíšu, len keď niečo potrebujú. Blahoželajú len zo slušnosti, lebo ich facebook upozornil, že máte sviatok a fotky vám lajkujú len v snahe získať ich od vás späť na ich vlastné príspevky. A tak som si jedného dňa povedala, že nestojím o nejaké vynútené blahoželania a zo svojho účtu som odstránila informáciu o mojich narodeninách a zakázala pridávanie príspevkov na moju nástenku ostatným užívateľom - kto mi chce skutočne úprimne zablahoželať, môže mi predsa poslať súkromnú správu, nie?! Facebook teda absolútne neriešim odkedy som z neho vymazala ďalších vyše 100 kontaktov - presnejšie povedané ďalších 100 ľudí, ktorí mi písali raz ročne, keď im to facebook "prikázal". Neviem, netúžim zbierať priateľov ako pokémonov a predháňať sa s ostatnými, kto ich má viac. Z toho som už vyrástla. Čo ma však mrzí je fakt, že na moje narodeniny si nespomenuli ani moji najbližší priatelia, s ktorými sa poznám roky rokúce a s ktorými som takto pred rokom oslavovala. Ja netvrdím, že som nadčlovek a dokážem si zapamätať narodeniny 100 ľudí, ale aspoň tých 5-10 najbližších priateľov si pamätám a všetkých ostatných mám zapísaných v kalendári. Mňa si však bez pripomienky od facebooku pamätajú presne 4 ľudia. To som ale populárna, čo?!

Ešte aj doma na mňa okrem maminy nikto nemyslel. Aj keď no - ako by ste sa cítili, keby sa vás mamka opýtala, aký vám má upiecť koláč a vy poviete, že akýkoľvek, hlavne nech je bez orechov, lebo na ne máte alergiu a ona síce spraví koláč bez orechov, za to ale kúpi orechovú zmrzlinu a ako darček dostanete Toffifee, ktoré je taktiež s orieškami? Poviem vám, že ten pocit mi vôbec nemusíte závidieť. A takto to je už od mojej puberty. Otec ten ani nevedel ktorá bije a k narodeninám mi zablahoželal o deň neskôr. S obálkou v ruke. Lebo peniaze sú predsa osobnejšie než sa snažiť spoznať vlastné dieťa a zistiť, čo má vôbec rado a čo by ho asi tak potešilo. Aj brat sa mi pri nedeľnej návšteve len tak medzi rečou zdôveril, že moja MENINOVÁ čokoláda ostala uňho doma. Hej, meninová, nevadí, že som mala narodky. Ach jaj, celé zle.

Asi si viete predstaviť, aká depka na mňa doľahla na konci víkendu. Čert ber darčeky, ale že si na mňa nespomenuli ani najbližší kamaráti, s ktorými som minulý rok oslavovala, alebo rodina, to človeka fakt zamrzí a cíti sa ako vyvrheľ aj medzi ľuďmi, ktorí by mali vždy stáť pri ňom.

Narodeniny som mala síce už minulý týždeň, ale pochmúrna nálada u mňa pretrváva doteraz. A viete prečo? Pretože som z takéhoto "oslavovania-neoslavovania" už vôbec nebola prekvapená. Je to každý rok o tom istom, aspoň čo sa rodiny týka. Asi skutočne platí heslo "za dobrotu na žobrotu", inak si neviem vysvetliť to, že ja sa môžem pretrhnúť aby som bola pre každého vždy a za každú cenu k dispozícii, ale akonáhle sa jedná o mňa, tak na Zemi nastane apokalypsa a ja som asi jediná živá bytosť, ktorá to prežila a ostala na svete úplne samá a opustená. Fakt blbý pocit preplakať skoro celú noc na vlastné narodeniny.

Ale nie, nechcem na vás prenášať svoje depky. Len ma to proste dosť zabolelo a potrebovala som sa vypísať zo všetkého, čo mi letí hlavou. Určite mi rozumiete, veď sme všetci len ľudia, všetci chceme aby nás mal niekto rád a aby nás rodina akceptovala a aby sme aspoň ten jediný deň v roku, ktorý patrí  by mal patriť len a len nám, boli šťastný.. Holt niektorým ten pocit šťastia nebol dopriaty. 

Nazdárek decká :-)

Do svadby ostávajú už len dva dni, prípravy vrcholia a ja ani neviem, kde mi hlava stojí. Aby som vás ale neochudobnila o článok, sadám si na pár minút k počítaču a spisujem pre vás ďalšie riadky mojich random myšlienok. V najbližších dňoch mám v pláne vyblázniť sa na pár festivaloch a tak som dostala nápad podeliť sa s vami o moje festivalové must-haves. Pevne verím, že počasíčko nám vydrží rovnako krásne ako dnes, no ale keby aj nie, na nálade mi to neuberie. 

A kamže sa to vlastne chystám? Nuž, už zajtra máme na amfíčku menší dvojdňový festival, ktorý pozostáva zo samých pre mňa neznámych kapiel, takže pôjdem očekovať čo sú zač. Vôbec neviem, čo od toho čakať, aké žánre, ale to myslím si vôbec nevadí, som totiž hudobný chameleón. No a v utorok? Tak v utorok to bude proste MEGA! Začína nám máj a to znamená šnúru majálesov. Tu v Prešove bude absolútne vymakaný UNIPO FEST, na ktorom budú okrem iného aj moje dve najväčšie slovenské lásky - Horkýže slíže a Ine Kafe. Kafáčov som naposledy zažila na Dobrom Festivale ešte niekedy pred miliónom rokov. Chalani vtedy oznámili svoj comeback a ja som bola neskutočne šťastná. Veď kto by sa netešil, keby sa kapela jeho detstva dala opäť dokopy, že?! Od tých čias majú chalani za sebou už desiatky koncertov a ja sa teším, že ich opäť zažijem na vlastnej koži. No a Slíže? Kuka a spol. som chcela zažiť už veľmi veľmi dávno, ale doposiaľ mi to nijak raz nevychádzalo, takže budem mať sližácku premiéru. Jupíííí! Už sa neviem dočkať ako si na plné hrdlo uprostred davu zaškriekam spolu s Kukom. Bude to pecka, vážení! Neskôr, keď už bude leto v plnom prúde, určite skočím omrknúť aj ďalšie festivaly, ale úplne dopodrobna to zatiaľ naplánované nemám. Uvidíme čo sa naskytne a kam ma vietor zaveje. Poďme už ale k pointe článku a síce, čo si so sebou na festivaly zvyknem nosiť, bez čoho sa nezaobídem a čo kľudne nechávam doma. 

zdroj

#1 CA$H

Ďalšou pomôckou, ktorú na festivale oceníte od prvého momentu, je plán areálu,  v ktorom sa bude festival konať. Nejde ani tak o to, aby ste trafili k pódiu, nie ste predsa hluchí ani slepí, ale občas sa hodí vedieť, kde sú toalety, bufety, prípadne bankomat a iné vymoženosti. Rovnako skvelé je už doma si pripraviť rozvrh kapiel, ktoré nechcete premeškať. Ja sama si vždy pár dní pred festivalom sadnem k počítaču, vygooglim rozpis kapiel a dopodrobna plánujem. Tiež tak strašne nenávidíte tie momenty, kedy dve vaše obľúbené kapely hrajú súčasne na dvoch rôznych pódiách? Holt, murphyho zákony fungujú na festivaloch excelentne! Ozaj, nikdy nikdy nikdy si nezabudnite do mobilu uložiť telefónne číslo aspoň troch taxi služieb. Hlavne pri veľkých kultúrnych udalostiach je problém zohnať taxík, takže čím viac čísel máte, tým lepšie pre vás ;-)

#3 MIKINA / SVETER / BOTY

Cez deň je síce úžasne teplo, no večer je pre nás teplomilných veľkým trápením. Zo zásady na festivaly nenosím klasickú bundu, pretože sa v nej dosť na prd skáče pod pódiom. Dávam prednosť mikinám s kapucňou (podľa najnovších výskumov amerických vedcov kapucňa zvykne celkom slušne ochrániť jednotlivca pred dažďom) alebo svetrom, ktoré krásne zahrejú, sú mäkké a pohodlné a nijako ma neobmedzujú v mojich tanečných kreáciách. Keď už sme pri tom skákaní v dave - pri onom osudnom koncerte Ine Kafe sa mi podarilo zničiť fungl nové botasky, ktoré som mala asi týždeň. Nebolo to ani tak mojou vinou, ako vinou spolubaviacich sa ľudí, ktorí mi kvalitne poskákali po nohách pri svojich pogo-radovánkach. Nuž a od tých čias si radšej obúvam niečo, za čím si nepôjdem dušu vyplakať, ak to zničím.

#4 KOZMETIKA

Ako správna bad girl ignorujem silné slniečko a nijako sa pred ním nechránim. Ja viem, ja viem, mala by som si so sebou brávať aj opaľovací krém, ale nedokážem si celkom dobre predstaviť, ako sa asi tak budem natierať uprostred davu ľudí, keď do mňa každú chvíľu z každej strany niekto drgá bez ohľadu na vzdialenosť od pódia. Čo mi ale nesmie v kozmetickej taštičke chýbať, je dekoratívna kozmetika. Zo zásady na takéto akcie, u ktorých predpokladám, že sa spotím, nosím vodeodolné produkty. Väčšinou je to len taký ten základ - ľahší make-up alebo BB krém, vodeodolná riasenka a vodeodolná tekutá očná linka, prípadne nejaký ten lesk na pery. Ak hľadáte lacnú vodeodolnú maskaru a vodeodolnú očnú linku, za seba vám môžem odporučiť 24h Pump up Booster Waterproof značky Miss Sporty. Okrem dekoratívky so sebou zakaždým ťahám aj antibakteriálny sprej alebo gél, vlhčené obrúsky a klasické papierové kapesníčky. 

#5 DOPLNKY

Človek by si myslel, že doplnky sú na festivale absolútne zbytočné, ale opak je podľa mňa pravdou. Veď sú to práve slnečné okuliare, ktoré na fotkách zakryjú vaše umreté oči po prechlastanej noci, alebo je to práve ten ľahký šál, pod ktorým môžete pohodlne schovať cucflek od toho sexy týpka z vedľajšieho stanu ;-) A ak ste dobré dievčatko a nič pred svetom ukrývať nepotrebujete, tak vám rôzne doplnky prinajmenšom pomôžu na fotkách oživiť váš outfit. No a kam ich všetky uskladniť? Pre mňa ideálnou voľbou na festival je ruksačik. Nejaký, čo pekne vyzerá a zároveň je praktický. A úplne najsamsuper je, keď si ho môžete ešte aj uzamknúť. Totižto sú veci, ktoré potrebujete mať stále pri sebe (mobil, doklady, peniaze) a uznajte samé - s kabelkou sa (za predpokladu, že nechcete mať nepekné modriny na svojich hnátoch alebo nemáte práve chuť sa každú pol minútu škrtiť crossbody remienkom) pomerne blbo skáče. 

zdroj

#6 DEKA A KARIMATKA

Pre mňa doposiaľ najväčším zážitkom bolo spať na festivale rovno pod hviezdami. No fakt. Proste sme sa s Marekom vyprdli na nejaký stan, vzali karimatky a deky a užívali si hviezdnu oblohu. Ani nám nevadilo, že okolo nás vkuse niekto chodil. Batohy sme si dali pod hlavu a bolo nám strašne fajn.

#7 LIEKY
Aj keď sa niekam chystáte len na pár dní, nikdy nepodceňujte tak dôležitú vec, akou sú lieky. To, že vás hlava nebolí ako je rok dlhý ešte neznamená, že vás nebude bolieť práve počas festivalu. Len si to dajte dokopy - slniečko na vás praží celý deň, náladu si dvíhate alkoholom, skáčete uprostred spoteného davu ľudí, kde je žalostne málo kyslíka. Lieky sa vám rozhodne zídu, verte mi!

#8 NIEČO POD ZUB
Je veľká šanca, že pitie vám vylejú rovno pri vstupe do areálu, čož podľa mňa nie je vôbec milé, ale aj o tom festivaly sú. Nikto vám však nemôže zabrániť vziať si so sebou aspoň niečo na jedenie. Aspoň na prvý festivalový deň. Odporúčam vsadiť na veci, ktoré nepodliehajú rozkladu, ale zato dodajú dostatok energie. U mňa vyhrávajú keksíky a ovocie.

zdroj

#9 REPELENT
Hej hej, po večeroch a hlavne pri vode môžete očakávať nálet otravných komárov a múch. Tak načo si to ešte sťažovať? Repelent v batohu nezaberie zas tak veľa miesta, ale zato vám spraví obrovskú službu.

#10 TECHNICKÉ VYMOŽENOSTI
Síce je lepšie si festival naplno užiť a nečumieť po celú dobu do mobilu, no predsalen v nejakom kontakte s civilizáciou ostať musíme. Takže prvá technická vymoženosť - mobil. Druhá vymoženosť - foťák. Tretia vymoženosť - externá nabíjačka. Štvrtá vymoženosť - rezervná pamäťová karta do foťáku. No a po piate - baterka aby ste v noci v tých toi-toikách aj niečo videli a predišli nehodám.

Ahojte priatelia, ahojte kamaráti!

Takmer po mesiaci prichádzam s ďalším Do it yourself tutoriálom, ku ktorému ma inšpirovalo včerajšie fotenie rozkvitnutej čerešne. Neviem ako vy, ale ja som veľkým fanúšikom bytových doplnkov. Izbu mi zdobia sošky, zarámované fotky, lávová lampa aj plazmová guľa a nespočetné množstvo sviečok, svietnikov, jeden nádherný biely lampáš a aromalampa. A práve aromalampy som kedysi nadovšetko zbožňovala. Myslím, že nebol ani jeden týždeň, kedy by som si aspoň raz nezapálila sviečku a nevdychovala všetky tie nádherné vône, ktoré sa z lampy uvoľňovali. Viem, že v súčasnosti si už väčšina z vás kupuje namiesto klasických vonných olejov skôr vonné vosky od Yankee Candle, ale ja som ešte stále stará škola. Je to do značnej miery spôsobené práve tým, že ma doposiaľ neoslovila ani jedná jediná vôňa od Yankee Candle - nemôžem si pomôcť, no všetko od tejto spoločnosti môjmu nosu neskutočne smrdí a to som prosím pekne ňuchala v obchode už asi zo 30 rôznych vôní. Holt mám smolu. Yankee Candle je skrátka ďalšia zo značiek, ktorú všetky blogerky milujú, no ja si k nej stále neviem nájsť cestu.

Teraz ale k veci. Keďže som si nedávno v izbe zriadila nie jedno, ale rovno tri akvária, potrebujem pach zvieratiek (hlavne korytnačky) permanentne prekryť nejakou príjemnou vôňou. A tak mi v hlave bliklo, že by nebolo odveci vyrobiť si difuzér. Chvíľu som behala po dome a zháňala veci, ktoré by som mohla na jeho výrobu použiť a potom som sa už pustila do práce...

Použitý materiál:

- čínske paličky alebo akékoľvek drevené paličky či špajdle (špilky)

- sklenená nádobka alebo vázička

- vonné oleje

- voda

Som rada, že sa opäť stretávame na mojom blogu živí a zdraví. Dnes to bude opäť taká oddychovečka, pretože sa mi úspešne podarilo prežiť moju prvú jazdu v autoškole a chcem sa s vami o tento šok podeliť. Totižto aby sme si to povedali všetko pekne od začiatku...

Odkedy som mala sladkých 18, vyhýbala som sa robeniu vodičáku ako čert krížu. Jazda autom ako taká mi nevadí, no voči šoférovaniu mám veľký rešpekt. Niekoľko mojich blízkych už zažilo autonehodu (vždy cudzím zavinením) a jedna kamarátka týmto nešťastným spôsobom celkom nedávno zomrela. Preto niet divu, že mám zo šoférovania obavy. Doba je však taká, že takmer každý zamestnávateľ od vás bude vyžadovať vodičský preukaz a to ma donútilo si ho konečne začať robiť. Už pár týždňov chodím do autoškoly a zatiaľ sme mali len teóriu. Pýtali sme sa, kedy začneme chodiť na trénažér. Že vraj sa zvykne po takej 7. hodine teórie. Okey. Pred dvoma týždňami ku mne pred vyučovaním prišla pani pracovníčka autoškoly, či môžem ísť v stredu na trénažér. A ja že môžem. Tak som sa teda v stredu ráno o 9 dostavila do cvičebne spolu s ďalšími dvomi spolužiakmi. Mali sme trocha obavy čo to bude, ale predsalen je lepšie zabiť sa virtuálne než naozaj. Lektor išiel ešte niečo vybaviť a my sme si zatiaľ mali popozerať všetky tie tlačidlá, páčky, kontrolky, sedadlo, zrkadlá a radiacu páku. Proste zoznámiť sa s vozidlom. Že mu to potom zreferujeme. Keď sa vrátil, každý z nás si sadol do trénažéru a ukázal mu, na čo sa pýtal. Plus teda sme skúšali radiť rýchlosti. Všetko to prebehlo asi za 15 minút vo vypnutom trénažéri. Šli sme ešte na chvíľu vedľa do učebne, kde sme dostali za "domácu úlohu" prečítať si nejaké strany v učebnici a skúšať si v zaparkovanom aute pod dohľadom rodičov radenie rýchlostí a nejaké tie základy (nastaviť zrkadlá, sedadlo..).

A potom zrazu otázka, že kto z nás môže ísť na jazdu v piatok ráno. Všetci ticho, akože ja tu nie som, nevidíte ma. Ale boli sme tam len traja, tak to sa dosť blbo schováva za ostatných. Okey, tak som sa teda prihlásila, že ja môžem.

- "Fajn, tak príďte o 6 ráno tam a tam, budete mať jazdu s inštruktorkou XYZ."
- "To len tak? Bez skúšania na trénažéri? Veď som v živote nesedela za volantom."
- "Veď to len základy, rozbiehanie, zastavovanie, kužele. Aj tak budete len na parkovisku, do premávky nepôjdete..."
- "Okey."

Ľudia, ja som vám od 4:40 behala po dome nervózna jak splašený syseľ pri nálete hejna dravcov, ale čo sa dalo robiť, že?! Tak som sa teda v stanovenom čase dostavila na stanovené miesto a nervózne prešľapovala z nohy na nohu čakajúc na inštruktorku. "Aspoň že som vyfasovala ženu, snáď bude mať viac pochopenia", beží mi hlavou. Inštruktorka prišla a mne už bolo tak nejak všetko jedno. Buď zrazím komplet všetky kužele, alebo v tom lepšom prípade len polovicu z nich, o nič predsa nejde - útecha jak hovado, poviem vám :-D

Bolo 6 hodín ráno, no a keďže ja zvyknem vstávať tak o pol 10 najskôr, pre mňa to vlastne bola ešte hlboká noc. Nevadí, aspoň že už nebola tma. S pani inštruktorkou sme sa okamžite zoznámili. Pôsobila veľmi sympaticky, takže aspoň malá útecha pred smrťou. Parkovisko, kde sme mali mať prvú jazdu, bolo ešte zavreté a tak sme sa vybrali inde. Čakala som, že pôjdeme na druhé veľké parkovisko, ktoré tu máme, i keď je v dezolátnom stave, ale to je vlastne každá slovenská cesta, takže nič nové pod Slnkom. No ale ono prdlajs, vážení.

Inštruktorka ma zaviedla k dedinám za mestom. Zastavili sme na odpočívadle pri ceste. Tak som si v duchu vravela, že čo sa na tých 100 metroch asi tak naučím, ale budiš, veď sa možno potom vrátime na parkovisko, keď už ho otvoria. No to tak určite, Zuzana! Pekne krásne sme sa teda za volantom s pani inštruktorkou vymenili a ja som sa mala s autom pohnúť. Fakt radosť počuť "Rozbehni sa a potom zastav" keď ste v živote ešte ani neštartovali. Ale zvládla som to! A zvládla som aj zastaviť. A potom sa zase pohnúť a zase zastaviť. A takto asi štyrikrát. A zrazu len počujem: "Dobre, pokračuj po ceste". Ako vážne? Veď som nešoférovala ani na trénažéri a to mám ísť rovno do premávky na cestu? Niekoho tu asi omrzel život. 

PS: Určite nerobte pár dní pred jazdou rovnakú chybu a nepúšťajte si toto video, ak ste podobný uzlíček nervov, ako som bola ja. Síce som sa na ňom dosť nasmiala, ale ten smiech ma prešiel akonáhle šlo do tuhého. To mám za to, že som chcela vedieť, čo ma asi tak na tých jazdách čaká :-D

Ahojte!

Posledné dni mám zo všetkého akosi zmiešané pocity. Veľmi dobre viem, že život nie je vždy slniečkový, ale niekedy je toho na mňa skrátka moc a ja neviem čo s tým. V uplynulých týždňoch sa zase riešili žabomyšie vojny medzi blogerkami, riešilo sa kto čo píše, kto čo natáča a mňa už skrátka nebaví fungovať v takejto komunite. Prečo sa proste nemôžme vzájomne podporovať tak, ako sme to robili kedysi, keď som s blogom ešte len začínala? Prečo sa z tohto úžasného koníčku stalo len akési vojnové pole, kde každý každého vníma ako konkurenciu? Prečo máme potrebu hádať sa a ponižovať kvôli takej malichernosti, akou je kozmetika alebo iné témy, o ktorých píšeme svoje blogy? Áno, ja viem, že tiež sama kritizujem ostatných, ale kritizujem ich správanie voči ľuďom, nie ich tvorbu, ich články a ich videá. Keď sa mi video nepáči, tak ho nepozerám. Ale keď niekto zabúda na určitú blogerskú a ľudskú etiku, ktorá by mala byť samozrejmosťou, tak áno, k tomu mám potrebu vyjadriť sa. Hmm, teraz asi vyznievam ako pokrytec, ale snáď chápete ako to celé myslím... Skrátka, práve tieto zbytočné vojny medzi blogerkami a youtuberkami mi berú všetku radosť, ktorú z blogovania obyčajne mám a aj preto som sa počas týchto dní stiahla do úzadia. Nemám proste energiu stále z každej strany počúvať škriepky kvôli veciam, na ktorých vlastne ani nezáleží.

Neviem, snáď je to tým, že som nedávno opäť prišla o kamarátku a od tej doby vnímam veci úplne inak. Predsalen keď zomrie mladý človek, tak vás to zasiahne úplne iným spôsobom či chcete alebo nie. V stredu som sa takmer psychicky zrútila počas zdravotnej prípravy v autoškole. Viete, je to len mesiac čo Lucka tragicky umrela pri autohavárii a celý čas som na zdravotnom kurze myslela len na ňu. Hrdlo som mala úplne stiahnuté a do očí sa mi tlačili slzy po celú tú dobu, ako nám lektorka vysvetľovala postup prvej pomoci. Vedela som, že v závere kurzu ma čaká oživovanie figuríny a vôbec som netušila, ako to zvládnem. Nemyslím po technickej stránke, ale po tej citovej.  Myslela som len na Lucku a namiesto figuríny som na stole videla len ju. Bolo to pre mňa neskutočne ťažké, ale vedela som, že sa musím sústrediť, aby som jedného dňa, keď nedajbože nastane podobná situácia, dokázala zachrániť život možno práve rovnako mladému človeku. Snažila som sa zo všetkých síl, aby som sa tam nepoložila. Našťastie na kurze som sa ešte nejako udržala, ale doma už nie... 

Aj keď sme s Luckou neboli najlepšie kamarátky, ale bola jednou z mojich najobľúbenejších spolužiačok a kamarátok. Skvelé dievča, milé, zábavné, múdre a krásne. A takýto človek zomrie vo svojich 25 rokoch? Nie je to fér a ja tomu akosi stále neviem uveriť. Ja viem, že život musí ísť ďalej a že by Lucka nechcela, aby sme sa trápili, ale ono sa to akosi nedá. Tie emócie človek neovplyvní a nezastaví. Skrátka musíme si tým prejsť a musíme tomu dať čas, ale aj tak to nikdy úplne neodznie. 

Nie, nechcem na vás prenášať svoju negatívnu náladu, to nie. Len by sme si mali všetci uvedomiť, na čom skutočne záleží a verte mi, že nejaké žabomyšie vojny skutočne nestoja za to, aby nám kradli drahocenný čas, ktorý v živote máme. Preto vás prosím, nebojujte zbytočne proti ostatným, nestrácajte čas nenávisťou a ohováraním a ja neviem čím ešte. Žite svoj život a pracujte na tom, aby ste boli šťastné. A rovnako nechajte svoj život žiť aj ostatných. Je tu predsa dosť miesta pre nás všetkých...

Veľká noc je konečne za nami a ja pevne verím, že ste sa oblievačke vyhli rovnako ako ja. Teda samozrejme za predpokladu, že k nej pociťujete totožný odpor. Ako tak pozerám z okna, slnko sa zase rozhodlo potešiť nás kúskom tepla a to vo mne vzbudzuje veselú jarnú náladu. Uplynulé dni pre mňa boli náročné, pretože aj keď sa vám to možno nezdá, som veľký odporca nákupov a nákupných centier. Nekonečné davy ľudí ovešaných nákupnými taškami z predražených obchodov, to skutočne nie je nič pre mňa. Ale situácia si už žiadala moju obetu a tak som sa pred pár dňami vybrala do Maxu a pár ďalších samostatných obchodov. Keďže svadba je už na dohľad, zháňanie posledných doplnkov k mojim šatám bolo viac než nevyhnutné.

Asi po piatich hodinách nákupného maratónu som sa konečne ocitla doma. Ako inak - ovešaná nákupnými taškami z predražených obchodov. Síce sa mi nepodarilo zohnať všetko, čo som mala v úmysle, ale s úlovkami som aj tak spokojná. Pretože ma nebavia nákupy a nebaví ma ani fotiť svoje nákupy v pravidelných intervaloch, rozhodla som sa postovať nákupné články len raz za štvrťrok. Pre vás to znamená, že sa neunudíte k smrti zízaním na moje nové topánky a pre mňa to znamená, že sa neunudím k smrti vymýšľaním nejakého originálneho textu ku každej blbosti, ktorú hodím do košíka. Ale keďže nám už pomaly končí marec, patrilo by sa tento týždeň konečne pustiť do práce a ukázať vám, čo som si zase priniesla z obchodov. Našťastie sa zvykne hovoriť "o tom potom", takže si na článok ešte chvíľu počkáte. Ak ste ale veľmi nedočkavé, sledujte môj instagram, kam budem hádzať aj fotky úlovkov z obchodov.

Dnes vlastne píšem len pár žvástov, aby ste vedeli, že vôbec žijem a svet je konečne opäť gombička. O pár hodín ma čaká autoškola (ako každý utorok), takže by som si mohla prejsť čo sme sa minule učili. Ale poznáte to - nechce sa mi a tak len blúdim internetom a páčikujem všemožné fotky, medzi nimi aj novú ručne robenú bižutériu od  mojej kamošky Táni, u ktorej som včera bola na návšteve a odišla som s ďalšími asi 7 pármi náušníc a náhrdelníkom (inak som úplne v poriadku) :-D 

Najlepšie aj tak bolo, že som (samozrejme ako vždy) zabudla doma veci, ktoré som jej šla odniesť a kvôli ktorým sme sa hlavne chceli stretnúť. Takže som sa pekne krásne mohla od babky vrátiť cez celé mesto späť domov, vziať tašku s vecami a dávaj ho naspäť na sídlisko. No tak som sa aspoň prešla hore-dole po meste a spálila pár kalórii. Veď po sviatkoch by sa aj patrilo. Niekedy som tak mimo a taká zábudlivá, že si hovorím, že moja diera v hlave má vlastnú sklerózu. Máte to aj vy tak, alebo som len ja taký expert?

No nič, pomaly sa s vami už aj rozlúčim a idem sa venovať ďalším povinnostiam. Nezabudnite ma sledovať aj naďalej, pretože o pár týždňov spustím veľkú giveaway na oslavu 250 000 pozretí môjho blogu, ku ktorým sa pomaly ale isto blížime. Jupíííí. Želám vám krásny deň!