Sedieť o tretej v noci po tme v izbe je mi už akosi prirodzené, proste najlepší čas na premýšľanie a dávanie si života do poriadku. Aj dnes... Všetko mi už lezie hore krkom, všetkého mám dosť, cítim sa vyčerpaná, psychika v prdeli a telo začína tiež pomaly štrajkovať. Nemôžem spať, nemôžem jesť, nemôžem nič... Celé zle.

Premýšľam o zmene práce, premýšľam o tom, či som ešte vôbec schopná niečo vo svojom vnútri cítiť, premýšľam, či by nebolo jednoduchšie sa skrátka len tak zbaliť a navždy odísť. Len ja sama, samučičká. Niekam, kde nikoho nepoznám. Niekam, kde by som mohla začať úplne od začiatku. Proste s čistým štítom. Ukázať svetu, že ja na to mám, ukázať, že som niekto. Ukázať, že aj na mne záleží. Pretože pokiaľ vás vaše okolie nedokáže oceniť, budete stále nešťastný...

Aj ja som si ešte donedávna myslela, že dobré vzťahy v práci sú to najdôležitejšie, ale pomaly prichádzam na to, že vlastne v tomto dospeláckom živote všetci kopú len za seba a za nikoho iného. Aj keď sa ešte stále tvoria nejaké priateľstvá, v konečnom dôsledku každý hrá tak, aby prežil. Ľudia sú hyeny a práve teraz nastal čas, aby som sa aj ja stala hyenou. Aby som ukázala, že ma nikto a nič nezlomí. Že toho zvládnem omnoho viac, než na koľko vyzerám... Ibaže stále premýšľam, či to vôbec stojí za to. Či mi títo ľudia stoja za to. Za tú námahu a všetko okolo toho. A či mi vôbec záleží na tom, čo si o mne vlastne myslia.... Neviem, netuším. Na jednej strane chcem zotrvať a vytrieť im zrak, na druhej strane je mi srdečne jedno čo bude ďalej. Stojím jednou nohou na hranici rezignácie a druhou som pripravená vyštartovať a vydať zo seba maximum. 

...ach, kiež by som nebola takejto drbnutej povahy... Snažím sa na úkor seba samej aj keď viem, že z toho nič nebudem mať. Prečo som taká? Netuším. Stále nad tým premýšľam, kalkulujem, plánujem a potom stačí, že ma niečo rozhodí a znova vidím celú tú situáciu úplne inak. A som zaseknutá. A neviem čo ďalej. Čo bude lepšie? Ostať? Odísť? Vážne netuším....