Moje stále čitateľky vedia, že ma môj priateľ na Silvestra požiadal o ruku (happy). Po zásnubách som dostávala od priateľov z reálneho života i z toho internetového množstvo gratulácií, za čo som sa vám vlastne ešte ani nestihla poďakovať. Takže ĎAKUJEM MNOHOKRÁT!!! Zo zásnub mám samozrejme obrovskú radosť, pretože Peťka naozaj milujem. Je to muž, ktorý mi už ako najlepší kamarát zmenil život. Vďaka nemu som prestala trpieť depresiami - nemyslím depresie, ktoré má každé druhé pubertálne dieťa, myslím tým skutočné depky, ktoré u mňa bohužiaľ prerástli až k niekoľkým pokusom o samovraždu (ale o tom tu teraz nechcem hovoriť, je to príliš osobné).

Peťko je človek, ktorý ma vždy vypočul, ktorému som sa mohla vyplakať na ramene, ktorý bol ochotný urobiť zo seba šaša len aby na mojej tvári videl aspoň náznak úsmevu. Tento človek má na mňa ohromne pozitívny vplyv a vďaka nemu som sa cítila lepšie. 3. februára to budú presne dva roky čo sa poznáme, no a hneď na ďalší deň oslávime naše minivýročie, pretože to zasa bude pol roka čo tvoríme krásny pár. Možno si teraz poviete, že zásnuby po 5 mesiacoch vzťahu sú bláznivé, ale obaja sme cítili, že to chceme urobiť. Poviem pravdu, vedela som, že to príde, len som netušila kedy. S Peťom sme sa o našej spoločnej budúcnosti rozprávali čoraz intenzívnejšie a vedeli sme, že k sebe patríme. Priznám sa, že doteraz som si myslela, že to s tým "keď to bude ten pravý, budeš to cítiť" sú len prázdne kecy, ale ono je to naozaj tak.

Mala som veľa vzťahov, všetky boli vážne, už môj úplne prvý vzťah trval 10 mesiacov, čo je na 14-ročné dieťa dosť dlho. Najdlhší vzťah som mala na strednej škole, ten trval 2 a pol roka. Ja som človek, ktorý sa s niekým nedáva dokopy len preto, že ma fyzicky priťahuje. Pre mňa sú vzťahy veľmi dôležité a vkladám do nich všetko. Nikdy som nepotrebovala užívať si diskotékové flirty, vždy som bola bežec na dlhé trate. A teraz keď mám Peťa cítim, že je to ten pravý. Poznáme sa tak dokonale, že si rozumieme aj bez slov (áno, áno, znie to ako klišé ale ono je to skutočne tak). Peťo je človek, bez ktorého si nedokážem predstaviť život. Nechcem si predstaviť, kde by som bola, keby som nespoznala jeho. Pri všetkých tých mojich depresiách a samovražedných sklonoch by som zrejme bola... veď viete kde. Ďakujem Bohu za to, že mi dovolil spoznať tak úžasného človeka, akým môj partner je. Nikdy v živote ku mne nebol nikto tak pozorný, tak milý, láskavý a nikto mi tak neprejavoval lásku ako on. Jednoducho je to človek, o ktorého vo svojom živote nechcem prísť.

Prejdem ale k samotnej predstave o našej svadbe. Stále sa neviem rozhodnúť, či chcem veľkú svadbu alebo malú svadbu. Viem však, že bude krásna. Obaja milujeme kone a tak by sme ich radi zapojili aj do našej svadby. Už keď sme sa spoznali, doberali sme si jeden druhého ohľadom jazdenia, pretože môj partner sa venuje parkúru a ja som jazdila western. A tak bola jeho prvá prezývka Parkurák a mne zasa prischla Westerňačka. Vy, ktoré sa venujete koňom to iste pochopíte. Rozhodli sme sa s partnerom, že namiesto klasických svadobných figúrok nevesty a ženícha použijeme na našu tortu kone. Našla som obrázok prekrásneho páru koní, z ktorých jeden predstavuje ženícha a druhý nevestu - ma rozkošný vejúci závoj. A aká by mala vlastne byť torta? Obaja milujeme čokoládu, takže čokoládová. Ja mám veľmi rada kvety a preto sa nebránim tomuto námetu aj na torte. Nechcem však, aby bola naša svadba príliš zženštilá. Chcem aby sa páčila aj Peťkovi, pretože je to NÁŠ deň.

Čo sa týka šiat, rozhodne chcem korzetové šaty s veľkou sukňou a jemným vzorom. Z koláže, ktorú som zostavila sa mi najviac páčia šaty v strede v hornom rade a taktiež šaty vpravo hore. Z dolného radu by som si vybrala šaty na ľavej strane. Šaty nemusia byť nejako komplikované, chcem sa v nich cítiť pohodlne. Vlasy chcem mať natočené a zopnuté dohora.  ;-)

K neveste neodmysliteľne patrí aj svadobná kytica. Tú si predstavujem veľmi jednoduchú, vo svetlých farbách. Kytica na prvom obrázku je presne podľa mojich predstáv. Je nežná, ženská, jednoduchá a zároveň pôvabná. Veľmi sa mi páči zakomponovanie čerešňových kvetov do kytice. Konieckoncov aj na šatách, ktoré som označila ako najkrajšie je jemný vzor čerešňových kvetov. Aké romantické :-)

K pozvánkam som sa dostala vlastne len dnes. Síce som už mala nejaké návrhy uložené v počítači, stejne som musela pre tento článok nazbierať viac inšpirácie - vďaka ti Bože za Google. Verte mi, že vybrať pozvánku nie je nič jednoduché. Ako pri všetkom, aj pri pozvánke musí byť zachovaná téma celej svadby. Ako som už spomínala, s partnerom sme sa zhodli na koňoch, no ja sa pohrávam aj s myšlienkou svadby s motívom čerešňových kvetov. Ja proste úplne zbožňujem tú krásnu kombináciu hnedých konárikov a drobných, žensky ružových kvietkov. Nedokážem si predstaviť väčšiu romantiku ako je prechádzka čerešňovým sadom, keď sú všetky stromy v rozkvete. Hádam už len ak by tá prechádzka bola na koňoch ;-)

Ach tá výzdoba. Nezávidím tomu, kto bude organizovať moju svadbu, pretože všetko je to o detailoch. Opäť som do hlavnej úlohy obsadila nekonečné množstvo kvetov a nežných plamienkov horiacich sviečok. Pokiaľ ide o miesto, tak rozhodne chcem aby sa naša svadba a celý jej program odohrávali pod holým nebom. Ja a môj snúbenec totiž milujeme prírodu, vyrástli sme v prírode a aj v budúcnosti chceme byť obklopení prírodou najviac ako to bude možné. Rozhodne nechceme bývať vo veľkom rušnom betónovom meste.

Najviac času mi zabralo vymýšľanie darčekov pre hostí. Predsa len je zvykom obdarovať priateľov nejakou tou maličkosťou a je ťažké vymyslieť niečo, čo by sa páčilo všetkým. Tu sú moje skromné nápady k jednotlivým témam svadby.

Ako si tak spätne prezerám čo píšem, mám pocit, že celú svadbu mám už vlastne do posledného detailu naplánovanú. Je to zvláštne, pretože som nad tým vlastne až tak veľa neuvažovala. Samozrejme, že jednotlivé body ešte musím prebrať s Peťkom, zistiť čo sa mu páči a čo nie, čo schváli a čo naopak zamietne. Verím však, že ako vo všetkom, aj tentokrát sa zhodneme a svadba sa bude páčiť nám obom. Stačí už len počkať na ten veľký deň D.

Po týždni skúškového si môžem povedať, že som úspešne zdolala 3 skúšky. Ako sa učím? Všelijako. Niečo na Áčka, niečo na Ečka. Posledne to bolo za E, ale je mi to jedno, na červený diplom si zuby nebrúsim. Navyše teraz keď mám sedem skúšok, na ktoré bolo dohromady vypísaných 27 termínov, z ktorých sa 19 termínov prekrýva. A tie zvyšné? Tak tie sú hneď na ďalší deň od inej skúšky. Paráda, čo? O dva dni ma čaká asi najťažšia skúška môjho doterajšieho štúdia na vysokej škole (ak nerátam fyziológiu živočíchov). Neviem či má vôbec zmysel sa učiť. Dnes z tejto skúšky prišla spolubývajúca s "potešujúcou" správou, že ju neurobila. Mám sa teda na čo tešiť. Aspoň že tú včerajšiu som spravila. Ach, idem znova zapichnúť hlavu do učenia, tak mi vo štvrtok poctivo držte palce.